Štyridsaťšesťročný Kremničan Alfréd, profesionálny výtvarník, sa tiež zaradil do spoločenstva tých, ktorí trpia onkologickým ochorením. Napriek dvom operačným zákrokom a následnej chemoterapii a rádioterapii, ktorá ľudský organizmus poriadne vytrápi, sa na svet a život okolo seba pozerá s optimizmom, vierou a nádejou. "Svoje ochorenie vnímam ako každé iné. Nerobím z neho tragédiu. Samozrejme, prvé okamihy po zistení, že mám nádor, boli stresujúce a bolesti obrovské. Veril som však, že lekári mi pomôžu. Bol som, myslím, jeden z mála pacientov, ktorí sa na operáciu vyslovene tešili. Po zákroku prestali bolesti a ja som okamžite pocítil obrovský príval optimizmu," hovorí Al-fréd. Prišli týždne a mesiace následných terapií. Tento inteligentný a citlivý muž sa opäť dostával do kontaktu s priateľmi. Chodili spočiatku opatrne, so súcitom v očiach... "Neznesiem súcit a ľútosť, ktorá by ma hodila do ulity osamotenosti. Nikdy som nerumázgal. Nemyslel som na smrť, ale na život. Tým som vlastne dosiahol i to, že všetci okolo mňa sa začali správať celkom normálne. Slovo rakovina prestalo byť tabu a prestalo byť aj strašiakom. Pochopil som však, čo je to utrpenie najbližších. Chorý človek sa vysporiada so svojím problémom skôr a ľahšie. Žiadny človek nerozmýšľa o smrti, ak je optimista. A pesimista? Tomu je zle aj vtedy, keď sa cíti dobre." Dnes tento muž vníma a vychutnáva život úplne ináč. Váži si predovšetkým čas a jeho hodnotu. "Ako som žil pred chorobou? Bol to neustály stres, zhon za objednávkami, hodiny v práci, ,nadčasy` v miestnych krčmičkách, preberanie politických afér... Čas sa mi sypal pomedzi prsty ako suchý piesok, nezbadal som, ako mi rástli deti a či je streda, či pondelok. Ani dnes však nemyslím, žeby som mal právo chodiť po ulici so zdvihnutým prstom a byť samozvaným kazateľom morálky či správneho spôsobu života. Nečudujem sa tým, ktorí sa stále kdesi ženú. Patril som medzi nich. Samozrejme, musel som dosť radikálne zmeniť spôsob života. No vyhovuje mi to. Viem, že v mojom prípade nastanú recidívy, som na to pripravený, ale napriek tomu mám neustále chuť tvoriť, venovať sa vnúčatám, byť v blízkosti manželky. Kladiem si krátkodobé ciele a vždy sa na niečo teším. Teraz budú majstrovstvá sveta vo futbale, potom príde rok 2000, za ním moja päťdesiatka... Ešte toho musím stihnúť strašne veľa. A ja chcem."

Autor: Katarína Schmidtová