tvom svojich Neužitočných strojov. Dnes natoľko preferované inštalácie začal robiť už v tridsiatych rokoch. Je považovaný i za priekopníka kinetického umenia. Pozoruhodnú trnavskú výstavu v Galérii Jána Koniarka, ktorá potrvá do 12. apríla, pripravila kunsthistorička českého pôvodu žijúca v Taliansku Miroslava Hájková v spolupráci s architektom Antoniom Zucconim, ktorý je autorizovaný na reinštalovanie samotným Munarim. Atmosféru výstavy predznamenávajú Neužitočné stroje (Macchina inutile), vznášajúce sa voľne pri schodisku na silónovom lanku. Osvetlením týchto priestorových kompozícií sa vytvára na stene tieň, rovnako dôležitý ako materiálna časť diela. Sú to vlastne pohyblivé abstraktné obrazy, v ktorých vyriešil problém maliarskeho pozadia popretím jeho existencie.

Tieň je neoddeliteľnou súčasťou viacerých jeho inštalácií. Vo fontáne pre 5 kvapiek tieň spolupracuje so zrkadlením vodnej hladiny. Zo stropu kvapká voda v rôznych intervaloch a vytvára na hladine sústredené kruhy, ktoré sa zväčšujú a pretínajú. Túto hru možno vidieť, ako sa zrkadlí a vytvára obrazce na stenách i strope miestnosti. Na výstave sú dve inštalácie, rovnako nehmotné a neurčité ako tieň. Sú to diela premietané priamou projekciou na veľkú plochu steny. Tieto Munariho miniaturizované kompozície, vložené do rámca diapozitívu, sú originály z päťdesiatych rokov. Tvoria ich rôzne materiály - tkaniny, plasty, niektoré vznikli i pomocou ohňa. Iba návštevníci výstavy budú mať možnosť zážitku z polarizovaného priameho premietania, ktorý sa nedá sprostredkovať. Princíp polarizácie, ktorá rozkladá biele svetlo na farebné, využil Munari nielen na efekt, ale na vytvorenie premyslených kompozícií. Tie sú v diapozitívovom rámci prekryté polarizačným filtrom. Pri premietaní sú nevýrazné. Ak sa však pred lúč diaprojektora umiestni polarizačný filter, začnú hýriť farbami. Pri pohybovaní filtra vznikajú neuveriteľné kinetické a svetelné efekty, vynárajú sa kompozície, ktoré predtým neboli viditeľné. Divák sa tak ocitne v miestnosti, ktorá je "zariadená" len týmto premenlivým obrazcom. Munariho cestovné sochy sú zase objekty, ktoré sa dajú kdekoľvek zložiť rôznym spôsobom, dokazujú autorovu hravosť a láskavú iróniu. Flexy, výrazne komunikujúce s priestorom galérie, sú objekty vytvorené zo šiestich ohybných tyčí čevenej farby. Môžu meniť svoj tvar v závislosti od estetických požiadaviek miesta. Vzájomná komunikácia divákov s dielami a polarita medzi hmotným a nehmotným sú pre túto výstavu charakteristické.

Autor: VIERA KURACINOVÁ (Autorka je študentkou Fakulty humanistiky