Schengenské dohody z roku 1985, ktoré dostali meno podľa rovnomenného mestečka v Luxembursku, predpokladajú postupné odbúranie colných a pasových bariér medzi jednotlivými signatárskymi krajinami. Doteraz ich na svojom území naplno uplatňuje osem krajín EÚ: Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko a krajiny Beneluxu. Ďalšie štáty, Dánsko, Fínsko, Grécko, Rakúsko a Švédsko postupne prispôsobujú svoj informačný systém schengenským normám. K zmluve sa doteraz nepridala Veľká Británia a pod jej vplyvom aj Írsko. Dohody na jednej strane predpokladajú vytvorenie bezbariérového priestoru pre pohyb osôb a tovaru na území členských štátov, na druhej strane však počítajú so sprísnením kontroly a hraničného režimu s krajinami, ktoré sa nestali ich signatármi. Táto skutočnosť vyvolala nevôľu najmä v susedných krajinách, pretože v ich občanoch častokrát vyvoláva pocit Európanov druhej kategórie. Stáva sa tak najmä na letiskách a cestných hraničných priechodoch, kde sa na jednej strane vytvárajú dlhé rady a na druhej strane možno vidieť občanov signatárskych krajín, ktorí prechádzajú hranicu aj bez pasu, na osobnú identifikačnú kartu. Podobné opatrenia sú však nevyhnutné, aby sa zabránilo prenikaniu organizovaného zločinu a nežiaducej imigrácii do krajín, ktoré pristúpili na Schengenskú zmluvu. Na základe jeho ustanovení vznikol v Štrasburgu Schengenský informačný systém, ktorý je prostredníctvom modernej počítačovej siete schopný poskytnúť pohraničným a policajným hliadkam členských štátov okamžite základné údaje o nežiaducich osobách a ich pohybe.

Autor: jk