Bola raz jedna Alenka. Veľké dievča alebo malá slečna, ako chcete. A mala bieleho koňa. Bol vysoký, s dlhými štíhlymi nohami. Kôň sa volal Princ, podkovy mu zvonili o kamene a spod kopýt vyletovali žeravé modré motýle. Princ cválal rýchlo ako blesk, ako myšlienka, ako čas...
Ale, ale, ale s Alenkou sa pohyboval ladne a graciózne. Keď sa pritisla k jeho šiji, počula vychádzať z hrivy jemnú vzdušnú hudbu plnú voňavého vetra a tajomného šuchotu.
Raz doviedla koňa do ohrady a postavila pred neho vedro s vodou. Napi sa, Princ, musíš byť náramne smädný. Ja tiež cítim v ústach prach.
Kôň sa sklonil nad vodu a práve vtedy vyšiel spoza oblakov veľký zlatý mesiac, okrúhly ako oko, tajomný a vznešený ako sama noc, ktorá ho vyfúkla vo svojich sklárňach.
Mesiac vzbudzoval veľký nepokoj. A vo chvíli, keď sa Princ dotkol konským pyskom vody, rozlial sa po hladine.
Alenka zašepkala Och, ale už bolo neskoro. Biely kôň pil smädnými dúškami, až vo vedre nebolo ani vody, ani mesiaca.
Princ, ty si vypil mesiac, zašepkala Alenka, pretože ani na oblohe nesvietilo mesačné oko. A kôň zrazu celý spriezračnel, nepokojne zafŕkal, tri razy udrel kopytom o kameň, jedným skokom preskočil ohradu a zmizol. Možno ste v živote stratili veľa vecí, menších i väčších, ale viete si predstaviť stratu, ktorá sa volá biely kôň? Kôň, ktorý vypil mesiac, a s ním aj jeho nepokoj, tajomstvá a smútok.
Odvtedy sa Alenka stala vážnejšou a dospelejšou. Každý večer stávala pri obloku. Pozerala sa na oblohu, po ktorej plávali flotily oblakov a každá oblačná loď bola naložená striebrom mesačného svitu.
V jeden večer oblaky zastali na svojej ceste, mesačný svit zasvietil ako zbojnícky nôž, všetko bolo vykúpané v striebre. Mladá žena Alenka videla, ako uprostred sčernetej záhrady zastal biely kôň a zoskočil
z neho zaprášený jazdec. Nevidela mu do tváre, ale vedela, že je to jej milý, na ktorého čakala dlhý, dlhý čas. Objali sa, dlho si pozerali do očí, a keď chceli napojiť koňa, nebolo ho.
A na oblohe svietil opäť biely mesiac, okrúhly ako hlboké konské oko.
