Táto stránka má dnes také malé jubileum. Zanedbateľné proti iným, významnejším výročiam. Dnes vychádza tridsiatykrát. Opakujem, som si vedomý absolútnej bezvýznamnosti tohto čísla. Keby sa noviny podobné týmto poskladali iba z týchto stránok, na koľko dní by to vydržalo? Na dva, tri? Odkladám si tieto stránky do veľkých dosák, aké nosia študenti výtvarných škôl a pozorujem, ako vyzerá zblízka novinová sláva. Tlačiarenská čerň sa pomaly zošúchava, presakuje do spodných vrstiev. Stránky žltnú a spomalene práchnivejú. Nič moc, hovorím si. A predsa som zakaždým vďačný, že si môžem takto na diaľku pohovoriť s ľuďmi. Že im môžem porozprávať svoje sny a príbehy, poslať neumelý obrázok či záber zo života okolo nás. A ako živý odkazovač sa ku mne dostávajú správy o tom, že tieto riadky ktosi náhodne a letmo prečíta. Pán architekt z Bystrice vedie so mnou písomné dišputy o vierouke, priateľ maliar polemizuje s mojím názorom na Annie Leibovitzovú, neznáma pani si dáva sľub, že si viac začne vážiť staré kalendáre, ktoré s nami prežili rok života. Novinová stránka sa nemôže tváriť ani náhodou, že bude mať niekedy do činenia s nesmrteľnosťou. A tak ma toto písanie učí aj pokore dočasnosti. Skúšam vydestilovať zo seba to najlepšie, pretože viem, že všetky moje riadky očakáva novinový osud: byť zaujímavým iba niekoľko sekúnd.