Takto, k 28. marcu, sme Ti vždy blahoželali k narodeninám. Dávali sme Ti naše detské, puberťácke i dospelácke darčeky. Podľa toho, ako sme starli. Srdiečka, knihy, perá... Už niekoľko rokov nemám komu zaželať to, čo sa že-

lá k narodeninám. Na cintorín chodím veľmi neporiadne a náhodne. Pretože viem, že tam Ťa nenájdem. Možnože chlapec sa stane mužom až v tom okamihu, keď ho nechá jeho otec samého na tomto svete. Keď už nemá komu povedať Otec, mal si pravdu. Volali sme ťa ocko, oci, ocino... Neviem prečo, ale ja sa nechávam oslovovať mojimi deťmi takto: tatko. Ale keď budem voči sebe i Tebe úprimný, tak aj viem: chcel som sa odlíšiť od Teba. Každý chalan musí ujsť z domu. Doslovne alebo aspoň v duchu. Ja som sa takto smiešne chcel oddeliť od Teba, protestovať proti Tvojmu spôsobu života, ukázať, že ja si to zariadim celkom inak. Musíš sa na mňa pozerať s láskavou zhovievavosťou, pretože to so mnou dopadá inak: žijem podľa Teba, prešli mi do krvi Tvoje spôsoby, vyplavuje sa zo mňa veľa z Tvojich zvykov, obyčajov, názorov... A ja viem, že je to požehnaním. Pretože Ty si prežil možno smiešny a nepraktický, ale čestný a poctivý život. Ktovie, či by som ja našiel silu, ktorá v Tebe pôsobila, aby si pre svoje presvedčenie posledných dvadsať rokov robil s lopatou na prievidzskom Priemstave. S doktorátom filozofie. Vidíš, a mne sa aj získavanie doktorátu zdalo smiešne a malicherné. Preto je zo mňa človek bez titulu. Utešujem sa, že mám za sebou niekoľko titulov (knižných) a to, čo hovorím, nepotrebuje titulky. Ale to je iba taká slovná hračka. Celé moje imanie sa skladá z takýchto vecičiek: slovné hračky, verše, rozprávky... Aj v tom som po Tebe. Dokonca sa začínam na Teba podobať, aj keď synovia obyčajne bývajú po mamách. Ale podobám sa na Teba tak akosi znútra: gestami, rozprávaním, úsmevom... S vráskami a vypadávaním vlasov sa už nedá nič robiť: proti dedičnosti je každé úsilie synov slabé. Ale utešujem sa, že sa muselo na mňa nalepiť niečo z Tvojich obrovských zdrojov dobra a láskavosti. Vždy sme sa Ti smiali, otec, že oslavuješ narodeniny na Deň učiteľov, pretože práve s nimi si mal vždy zápalisté hádky a diskusie. Neraz si im na našich rodičovských vyčítal, že ubíjajú v nás tvorivosť a slobodnú vôľu. A pritom si bol práve Ty môj najlepší učiteľ. Učil si ma celý život, ako žiť a učíš ma to aj teraz, keď Ťa nemôžem vidieť, iba cítiť. Neviem, aký som bol žiak. Cítim, že už nemám veľa času, pretože sa sám ako tatko začínam meniť na učiteľa.

Tvoj syn Daniel