Dnes, keď budú čitatelia SME čítať tieto riadky, už budem na ceste medzi Slovenskom a Japonskom. Počas federálneho a slovenského reprezentačného pôsobenia som mal veľa dobrých, osobných zahraničných ponúk, ale vždy, keď som bol zmluvne viazaný. Po 29 trénerských rokoch, z toho 22 v kluboch, už som mohol trénersky dožiť zo svojich skúseností a mať relatívne pokojný život. Vedome som si vybral najkomplikovanejšiu alternatívu, kde nehrajú úlohu peniaze ani pohodlný život. Chcel som pracovať v krajine, kde bol v poslednom období najvýraznejší futbalový vzostup. Orientácia sa v poslednej fáze zúžila na Austráliu, USA a Japonsko. Pokúsiť sa preraziť v ďalekom svete, v tvrdej konkurencii. V doterajšom živote som si vždy dával tie najvyššie ciele a zatiaľ sa mi podarilo ich naplniť. Vždy som bol zvyknutý kráčať na čele a takmer vždy som ako prvý prešliapaval ešte nevyšliapaný chodník. Z istoty do neistoty, tak ako teraz. S terajšími skúsenosťami by som určite robil dnes niektoré veci ináč, ako keď som v minulosti realizoval niektoré projekty.
Vypracoval a realizoval som projekt nitrianskeho mládežníckeho futbalu, ktorý som už bez chýb pomohol implantovať v Interi Bratislava. Bol som autorom projektu 1. profesionálneho futbalového klubu v ČSFR, ktorý bol v Nitre. Bol som ako tréner pri jednom z najväčších historických úspechov nitrianskeho futbalu, čo bol postup z 3. miesta federálnej ligy do Pohára UEFA, takmer 10 rokov predsedom trénerskej komisie SFZ a s úspechom som chránil dodržanie trénerských zmlúv ligových trénerov, hlavne po osamostatnení Slovenska, autorom prvého hracieho systému slovenskej ligy s 12 mužstvami. Bol som prvým trénerom SR 21 a asi mi to už je súdené, opäť som musel prešliapať chodník do terajšej vychodenej podoby, nájsť pre toto mužstvo dôstojné miesto v reprezentačnej hierarchii, hrať prvú kvalifikáciu s hráčmi, ktorí vzhľadom na českú reprezentačnú hegemóniu nemali ani reprezentačné, ani ligové skúsenosti, ale mali len obrovský talent, ktorý v neskoršom období rozvinuli, potvrdili. V tomto období som na vrchole svojej druhej trénerskej etapy. Za tých necelých posledných desať rokov v absolútnej špičke nášho futbalu som na vrchole jeho poznania. Poznám ľudí, ich vzťahy, ich klady, nedostatky. Kto, čo a akým spôsobom dosiahol. Či už tréneri, funkcionári alebo hráči. Vzhľadom na toto poznanie som tento stav aj vo všeobecnej rovine otvorene publikoval v mojich pravidelných rubrikách v denníkoch Nový Čas, Pravda a naposledy v SME. Vieme o tom vlastne všetci, čo sa pohybujeme v tejto rovine, i napriek tomu pochybujem, že by sa našiel niekto, kto by viditeľne vychýlil valiaci sa futbal zo svojho smeru, ktorý si ide svojou cestou a kopíruje dianie v celej spoločnosti. Náš futbal je vo vývoji. V prechodnom období od štátneho profesionalizmu k tomu skutočnému, pravému. Momentálne nie sme schopní preskočiť niekoľko vývojových schodov naraz a už vôbec nie celé schodisko. Musíme zrejme prejsť celým vývojom, aj tým zlým. Kto sa postaví na odpor, toho futbalový kolos zlikviduje. Čo chýba slovenskému športu, vrátane futbalu? Podľa môjho názoru morálka. Morálka v tom smere, aby športovci vedeli tvrdou prácou vrátiť vytvorené podmienky a rozvinuli svoj talent na vrchole svojich schopností a nielen do tej úrovne, kým dostanú prvé dobré peniaze, ktoré im vytvoria dočasný blahobyt a veľkú osobnú spokojnosť. Ísť nadoraz, na hranici zranenia, rizika. Kvantitou v pohodlnom tempe sa veľké veci vyhrať nedajú, len keď súťažíme medzi sebou navzájom. Jedine kvalitou, ktorá je na hranici bolesti, ktorú treba prekonať práve morálkou.
Po roku 1989 prišla do futbalu aj určitá skupina ľudí, ktorí predtým na futbal ani nechodili. Videli v ňom osobnú záchranu, veľké peniaze, cestovanie. Ináč šikovní ľudia, ktorí však do futbalu nedali ani jednu vlastnú korunu, len využívali situáciu, začali na futbale parazitovať. Vzhľadom na svoju neodbornosť a svoje zlé návyky priniesli do futbalu veľa zlého. Prenikli až do najvyšších sfér. Viacerí z nich na futbale doslovne zbohatli. Teraz sa to moderne nazýva tunelovanie. Mám strach pred ľuďmi a doslovne ma desia tí, ktorí nič iné nehovoria a neustále presviedčajú ostatných o svojej bezúhonnosti, morálke, obrovskej láske k slovenskému futbalu. Každý hovorí najradšej o tom, čo mu najviac chýba, každý, kto trocha pozná zákulisie futbalu vie, kam mierim. Nerád by som sa raz dostal do tejto polohy. To, čo som uviedol, sú holé fakty aj s mojimi omylmi, ale vždy som kráčal vlastnou, mnohokrát nevychodenou cestou, bez krstného otca. Za všetkým bola húževnatá práca. Doteraz som sa vždy snažil ísť na čele v duchu moderny. Mať svoj názor, obhajovať ho, tlačiť spolupracovníkov k tvrdej poctivej robote, to si človek navyrába nepriateľov. Človek precitne až vtedy, keď ním zatrasie správa o tragickej smrti Dušana Pašeka a začne si ukladať hierarchiu hodnôt. Čo je vlastne v živote dôležité. Aj táto udalosť ma utvrdila v názore, že do mojej tretej etapy trénerského života som si vybral správny smer. Chcem ešte niečo dokázať, hlavne sám sebe. Preveriť a zvýšiť svoje schopnosti. Potom sa chcem opäť vrátiť do slovenského futbalu a pokiaľ bude záujem, odovzdať mu svoje skúsenosti. Čas ako vždy je najspravodlivejším sudcom. Ja sa nechcem lúčiť a ani nelúčim na určitú dobu so slovenským futbalom negativisticky, pretože slovenský futbal má veľa dobrého, je vo vývoji a keď sa k nedostatkom dokážeme otvorene vyjadriť, tým aj niečo odstrániť, má dobrú perspektívu. Vopchať si hlavu do piesku a navonok viesť zamatové rečičky, to futbalu urobí medvediu službu. Nelúčim sa ani s čitateľmi SME, lebo chcem pravidelne a čitateľsky zaujímavo prispievať. Touto cestou ďakujem čitateľom za to, že moje príspevky mali dobrú odozvu a boli dobrým námetom na diskusiu. A o to išlo.
Autor: Milan Lešický (Autor je stálym spolupracovníkom SME)
