Zo sviečkovej slávnosti sa mi uchovali magické fotografie, z ktorých jednu mám doma zarámovanú. Vidno na nich dáždniky, prúdy vody, utekajúcich ľudí, policajné autá. Slovenský občan vtedy vykročil k demokracii, sviečková bola prvou demonštráciou proti režimu v ČSSR od roku 1969. Po šnúre protestných demonštrácií v Prahe sa bratislavské ulice naplnili až v novembri 1989. Rýchlo sme skočili do času slobody, ale veľa ostalo nedopovedaného. Hádam preto zrušený ústavný článok číslo 4 (o vedúcej úlohe KSČ) na Slovensku stále máta.
V novembri sa na námestiach prezentovala vôľa zabudnúť na násilnosti režimu, aj na tie, ktoré sa odohrávali 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí. Ľudia sa chceli udobriť s komunistami, hoci sa s nimi vlastne ani "nestihli" pohádať. Sviečková mala dohru po novembri: organizátor F. Mikloško verejne odpustil všetkým, ktorí za tento represívny zásah boli zodpovední. Mnohí sme vtedy neboli nadšení, pretože každé odpúšťanie predpokladá aj vyjasnenie viny - a k tomu vlastne nikdy nedošlo.
Téma vzdoru proti totalite je opäť aktuálna. Aktuálnym je však aj volanie po zmierení a opakuje sa aj to, že zmierenie sa má presadzovať skôr, než by boli objasnené viny súčasných nasledovníkov štátostrany a ŠtB. SDK začína byť kritizovaná, že je príliš "proti", že je vlastne iba zrkadlovým obrazom vládnucej sily. Ktosi chystá novú fikciu pre človeka z ulice, ktorý z našej každodennej politiky registruje iba škandály.
Myslím si, že SDK má svoje posolstvo: nie je to slepé zmierenie, ale obnovenie spoločenskej dohody. Tí, čo pred našimi očami porušovali zákony, musia byť za porušovateľov zákonov verejne označení a ich vinu musia posúdiť kompetentné inštitúcie. To však neznamená, že by sa SDK nemohla či nemala angažovať pri obnovení spolupráce v rozoštvanej spoločnosti. Idea SDK ako "dohody urobenej v mene záujmov slušných ľudí na Slovensku" nevychádza z predstavy, že Slovensko je dvojaké, demokratické a mečiarovské, hoci si to SDK sčasti dala vnútiť. Naopak, pôvodná idea SDK vychádza z predstavy, že Slovensko je len jedno a je už zrelé pre zmenu. Krízu, ktorú žijeme, treba ukončiť a opozícia vie, ako to urobiť. Už teraz sa dá povedať, že politický zápas o smerovanie Slovenska, ktorý sprevádza kríza hodnôt a verejného života vôbec, sa tak či onak skončí víťazstvom prodemokratických a proeurópskych síl. Ich víťazstvu v nastávajúcich voľbách by súčasná moc mohla zabrániť iba zmarením slobodného priebehu volieb, a na tom nebude môcť postaviť nič, iba ak ekonomický pád Slovenska a nestabilnú pseudototalitu - aj to len na krátky čas.
SDK musí ašpirovať nielen na "obyčajné" víťazstvo vo voľbách, ale aj na dovŕšenie systémovej zmeny, začatej novembrom 1989. K tomu patrí aj opätovné prebúdzanie sebavedomia spoločnosti, pripomenutie hodnôt, spoločne objavených či obnovených počas revolúcie 89. Novodobí napodobňovatelia totalitných foriem užívania moci nemôžu vytvoriť na budúcom Slovensku žiadnu reálnu politickú alternatívu, bez ohľadu na to, v akom počte ešte na čas ostanú v parlamente. Perspektívne budú aj na Slovensku už iba skanzenom politickej odchýlky.
Autor: JÁN BUDAJ, podpredseda DU
