ak by v televíznych novinách neslýchaným rozsahom pozitívnych informácií jednostranne uprednostnili povedzme členov vlády a tých poslancov, ktorí im odhlasovali ochranný dáždnik (Radu TV) - a opozícii by povedzme venovali len zopár neutrálnych správ a desiatky nepatričných komentárov zreteľne negatívneho a výsmešného charakteru,

ak by na komentáre v hlavnej spravodajskej relácii mali monopol iba novinári z jednej názorovej dielne,

ak by v politických diskusných reláciách moderátori preferovali provládnych hostí vhodným výberom, metódou moderovania (zákerné kladenie ústretových otázok jedným a úskočných otázok druhým, opozičným) alebo aj témami (povedzme by sa donekonečna omieľala neaktuálna idea Slovenska ako falošná a primitívna španielska stena pre sústavný surový útok proti vstupu krajiny do EÚ a NATO, a ako pokus staromilským spôsobom nahnať štát - proti jeho záujmom - do inej sféry politického vplyvu),

ak by z neznámych dôvodov dajme tomu bonnský korešpondent (Platil by si cesty Bonn-Bratislava-Bonn sám? Dostával by za moderovanie honorár? Ako by sa mohol sústrediť na svoju základnú funkciu v zahraničí, ak by bol tak často doma? Ako by sa mohol sústrediť na hľadanie podstaty závažných domácich problémov, keby - vraj - celé týždne žil v Nemecku?) stále hustejšie a na stále väčšej časovej ploche dával mediálny priestor premiérovi, ktorý by, pravdaže, súčasne vystupoval aj ako predseda nejakej strany alebo hnutia, a ak by premiér v tomto programe často demagogicky, bez akejkoľvek zábrany alebo aj urážlivo zaútočil na politických protivníkov a moderátor by sa - v mene objektivity - ani neohradil, ani by nedal v primeranom vysielacom čase príležitosť obvineným na obranu, repliku alebo vlastné vysvetlenie, a teda by tento pracovník TV v oficiálne verejnoprávnej inštitúcii dal neoprávnenú (vlastne protiprávnu) obrovskú propagandistickú šancu štátnej strane zadarmo masírovať státisíce občanov-divákov,

ak by mediálna rada, ktorú volí parlament(ná väčšina) a platia všetci občania tohto štátu, nemohúco alebo možno súhlasne tolerovala takéto neférové, protispoločenské postupy (pretože by boli proti duchu a poslaniu média v demokratickej spoločnosti, financovaného z koncesionárskych poplatkov) a niektorí členovia tejto rady by dokonca ešte takéto žurnalistické barbarstvo obraňovali,

ak by nijako nereagoval ani príslušný parlamentný výbor a ani poslanci, ktorí majú právo radu zvoliť, ale aj odvolať, a dovolili by, aby - keby sa všetky tie podvody stali - milióny divákov museli konformných šéfov a žurnalistov ešte aj proti svojej vôli, proti svojmu presvedčeniu a proti všetkým zákonitostiam čestnej hry platiť (a mnohí z veľmi mizerných príjmov),

aké práva by mali v takejto situácii OBČANIA, ktorých by sa niekto opovážil takto klamať, podvádzať a okrádať - a pritom by to naoko bolo v súlade s vedome a rafinovane uzákonenými praktickými postupmi?

To je závažný mravný a politický problém, to je dilema, ktorá prerastá vzťah štátnej TV a obyvateľstva a ktorá sa úžasne ťažko rieši a bude riešiť: právny štát musí rešpektovať znenie zákonov, nesmie pripustiť retroaktivitu, mal by súdiť a trestať podľa zákonov, ktoré platili v čase spáchania trestného činu, ale takisto má a musí chrániť základné ľudské práva občanov vždy a v každom čase, teda aj v minulom a kdekoľvek na svete. Je nejaký - a dokonca zásadný - rozdiel medzi spravodlivosťou knižnou, akademickou, ba až salónnou, a medzi spravodlivosťou živou, účinnou, fungujúcou?

Čo keď vzíde nejaká garnitúra na základe demokratických volieb - demokratických, pretože ich zorganizovali demokrati -

a táto garnitúra postupne, dokonca aj bez istoty, že má ešte stále pre svoje kroky dostatočnú podporu verejnosti, začne vedome, cieľavedome a zákerne prijímať desiatky zásadných zákonov z oblasti politickej, ekonomickej, právnej, školskej, verejno- a samosprávnej, ktoré vo svojom celku znamenajú vážne poškodenie záujmov krajiny, miliónov jej rôznorodých občanov, a teda i jej budúcnosti

a krokmi svojej parlamentnej väčšiny a svojej vlády povýši osobný egoizmus jednotlivcov do obludných rozmerov

a práve viacerými zákonmi a rozhodnutiami si zabezpečí beztrestnosť pre páchanie akýchkoľvek činov, od bezprácneho zmiliardárenia až po výbuchy áut, od silového obsadenia štátnych úradov až po vyhadzovanie nepohodlných, hoci talentovaných individualít, od korupčnej šance až po zbedačenie desaťtisícov, od falšovania úradných listín až po kultúrnu a duchovnú devastáciu v širokom meradle, od miliónových úľav z povinných poplatkov až po okradnutie mladých o ilúzie a slušných, svedomitých a konštruktívnych občanov o identitu

a napokon machináciami s volebným zákonom legislatívne zničí najsilnejších opozičných konkurentov,

čo v takom prípade - ako by sa mohla zabezpečiť spravodlivosť, keď by si imunitou chránení poslanci a niektorými ústavnými kompetenciami obdarovaní členovia exekutívy včas, ba v predstihu vytvorili legislatívnu bázu pre akékoľvek dnešné i zajtrajšie skutky - a najmä zlé skutky?

Znovu by sa súdili a odsudzovali len drobní a strední zlodejíčkovia?

neplatiči desaťtisícových-stotisícových daní?

malí vykrádači bánk?

ľahkomyseľní poškodzovatelia cudzieho majetku?

a za veľkovýčinmi by sa spravila hrubá čiara?

Môže platiť beztrestnosť, keď si podmienky pre ňu vytvoria pod pláštikom zabsolútnenej imunity tí, ktorí vedia, že idú páchať a chcú páchať závažné protispoločenské hriechy?

O čom bola a je spravodlivosť pre občana - pre všetkých občanov - v civilizovanej európskej krajine? Pre poškodeného i pre poškodzovateľa? Naozaj si môže legitímna moc uzákoniť bezúhonnosť nemravnými väčšinovými hlasovaniami? Ak by tesná väčšina odsúhlasila, že ohradí ostnatým drôtom päťdesiat vybraných obcí a miest, a tak ich nechá vyhladovať, bola by tá väčšina ešte stále chránená poslaneckou nedotknuteľnosťou? Veď ústava možno nezakazuje (hoci asi ani nedovoľuje) ohradiť ostnatým drôtom nejaké ľudské sídla - nepredpokladá totiž, že by to mohlo v slušnej krajine niekomu zísť na um. Tak ako napríklad nezakazuje (ale ani nedovoľuje) odhlasovať nedôveru prezidentovi. A keby to aj bolo nejako proti ústave, než by Ústavný súd prijal rozhodnutie, zákon by už splnil svoj účel. A keby aj Ústavný súd okamžite vyhlásil, že takýto zákon je protiústavný, veľká časť poslancov by sa nepochybne rozhodovala nie podľa ústavy a Ústavného súdu, ale podľa svojho svedomia.

Je to historická dilema modernej epochy: čo s Pinochetmi? Aké právo majú diktátori - a aký nárok na spravodlivosť ich obete? Jedným doživotný senát - a druhým doživotná bieda, poníženie, alebo aj mučenie a smrť?

Ešte šťastie, že tí, čo majú dnes na Slovensku moc a čo dnes o všetkom rozhodujú (a chcú rozhodovať), si pred každým zasadnutím NR SR, vlády, FNM, Najvyššieho súdu atď. umývajú ruky, aby s čistými rukami vstúpili do posvätných miestností, v ktorých chránia ako oko v hlave nedotknuteľné práva a potreby piatich miliónov občanov SR. A navyše a nadovšetko nadčasové záujmy slovenského národa.

Autor: ERNEST WEIDLER (Autor je publicista)