Patrím k mladej generácii tohto štátu, v ktorom už väčšina mladých tvorí mládež s patričným vzdelaním. O to viac ma zaráža vysoké percento násilia a to nielen u nás, ale aj u vyspelých susedov, od ktorých sa máme dnes učiť demokracii. V poslednom období rastie násilie, najmä v oblastiach, kde žije väčšie percento rómskeho etnika. Nie som typ násilníka, nie som rasista, iba si kladiem otázku prečo? Nepovažujem za správne, že už samotné spomenutie rómskeho problému sa považuje za útok proti menšine, že sa tvárime, ako keby tento problém nejestvoval, resp., že sme za to my zodpovední. Za socializmu jestvovala pracovná povinnosť a napriek tomu rómske rodiny žili z rodinných príspevkov. Čím viac detí mali, tým mali viac peňazí a nemali dôvod zberať sa do práce, pravda, česť výnimkám. Deti do škôl neposielali, dokonca poznám učiteľky, ktoré v takých oblastiach, kde žije väčšina Rómov, zbierali deti každé ráno po osadách a chatrčiach, aby ich prinútili absolvovať aspoň základnú školu, naučili ich hygienickým návykom a sociálnemu správaniu, ale boli to syzifovské pokusy. Faktom zostáva, že socializmus, tým že nepripúšťal odlišnosť rómskej mentality a usiloval sa o rozptyl rómskeho etnika ako aj o viacero úľav, ktorých sa im dostávalo, napáchal viac škôd ako osohu. Problém tu však zostal, rómskych detí, ktoré nebudú mať nijaké vzdelanie a teda nebudú si vedieť zarobiť na svoju obživu, pribúda. Ako to chcú vláda a parlament vyriešiť, keď sa naďalej bude tváriť, že sa nič nedeje? Na konci minulého roka vláda aj parlament mali za úlohu zostaviť a schváliť štátny rozpočet, čo nie je vôbec ľahké a každý v spoločnosti chce z balíka čo najviac. Ale rozdeliť sa môže len toľko, koľko spoločnosť na rozdelenie má. A tu som si uvedomil, že ak aj naďalej vláda schváli zákon o životnom minime na každého občana nášho štátu, potom naši rómski spoluobčania, ktorých je už v spoločnosti podľa posledného sčítania z roku 1992 približne 600 000, zoberú z výsledkov práce iných veľký podiel z rozpočtu, pričom na vytváraní národného dôchodku sa podieľajú minimálne. Je to smutné, ale v rómskej pospolitosti sa rodí aj veľké percento mentálne a fyzicky poškodených detí, o ktoré sa bude musieť postarať štát. Netreba rozširovať v médiách nenávisť voči nim. Stačí, ak televízia ukáže fakty, že napr. štátny byt, o ktorý Neróm musel roky rokúce bojovať, alebo si kúpiť družstevný, Rómovia dostali bez veľkých problémov, ale vedeli ho zničiť za veľmi krátke obdobie a potom žiadať ďalší byt. Nečudujme sa, že ľudia tohto štátu, ktorý nie je bohatý, si to stále viac uvedomujú a práve oni sa cítia diskriminovaní.

Autor: ŠTEFAN BARELA, Košice