"Pre každého, kto chce do hĺbky pochopiť, čo to znamená človek, je Sade čítaním nielen odporučeným ale priamo nevyhnutným." Tieto slová z predslovu k Justíne, ktorý napísal Georges Bataille, zreteľne vyznačujú istú pozíciu, ohlasujú výnimočné a zároveň neprijateľné nazeranie na človeka z miesta, ktoré popiera alebo prekračuje spoločenské zákazy a pravidlá morálky. Lákajú na vstup do jednej z hĺbok, priepasti sadizmu a libertínstva, ktorá je súčasťou dlhej európskej tradície subverzívneho myslenia. Filmom Salo alebo 120 dní Sodomy (1975) sa cez okraj do tejto priepasti vrhol aj Pier Paolo Pasolini.
Prvá časť názvu odkazuje na republiku Salo ako fašistické peklo na severe Talianska v rokoch 1944-45 a tvorí tak jeden plán vzťahov a asociácií. Ďalšiu rovinu súvislostí odkrýva druhá časť, ktorá jasne upozorňuje na rovnomenný text markíza de Sade. Totalitný režim funguje podľa Pasoliniho ako Rozklad ("My fašisti sme jediní anarchisti.") a vymazávanie rešpektu k druhému, individuálnemu. Stal sa tak vhodným rámcom na prenesenie príbehu štyroch libertínov, ktorí sa založením "strany neresti" (Apollinaire) oddali vede skúmajúcej možnosti ľudského tela ako zdroja rozkoše. V predlohe i filmovom spracovaní vystupuje do popredia najmä snaha rozlíšiť a artikulovať najrôznejšie podoby vášne, úchylnosti a perverzity. Spoznávame miesto, kde "všetko, čo je neobvyklé a bizarné, pokiaľ nie je porušený princíp ,delikatesnosti`, je oprávnené". Aj toto peklo je usporiadané v kruhoch: od "jednoduchých perverzít" v pekelnom kruhu vášne zostúpime až k "vražedným skutkom" v pekelnom kruhu krvi. Pasolini ako keby skúšal v tme nahmatať dno. Viac ako spojenie s politikou (usvedčenie fašistickej svojvôle zo zvrátenosti) vyniká a pozornosť priťahuje silné naviazanie filmu na literatúru. V úvodných titulkoch sa atypicky objaví bibliografia. Film sa významovo nasycuje z diel M. Blanchota alebo Ph. Solersa, nájdeme v ňom citáty z textov R. Barthesa a P. Klossowského. Napätie z prepojenia rôznych textov využíva Pasolini na aktualizáciu myslenia zameraného na krajné podoby erotizmu. "Obraciam sa len k tým, ktorí sú schopní mi načúvať, im pri čítaní nehrozí nebezpečenstvo," napísal de Sade, a reagoval tak na prívaly pobúrenia a znechutenia. Jedným z tých, ktorí pozorne počúvali rozpravy o najjemnejších odtieňoch zvrátenosti prenikajúcich ľudské správanie, bol Pasolini. Našiel v sebe silu preložiť Sadeho odkaz, vizualizovať jeho predstavy a prieskumy ľudského ducha. Čítanie pre neho znamenalo bezpečnú blízkosť, avšak v niekom inom posilnilo transgresívne myslenie pocit úzkosti a ohrozenia, vyvolalo potrebu zrušiť toto nebezpečenstvo (zlo, hriech) ohrozujúce človeka a poriadok. Neustále pulzujúca starosť o mieru, rovnako falošná ako extrémna viera v čistotu, spôsobila, že Salo je Pasoliniho posledným filmom.
Autor: MARTIN KAŇUCH
