Film nemá dnes v Európe na ružiach ustlané, medzinárodné koprodukcie už pravidelne vykrývajú nedostatok financií i záujmu miestnych producentov o komorné projekty. No ak sa nejakému debutantovi predsa len podarí prekonať nedôveru, dať dohromady peniaze a vyhrať navyše prestížny festival, treba mu držať palce a aj pozorne a nepredpojato jeho posolstvo odvnímať.

Keď si film Alaina Berlinera Môj ružový život odniesol z minuloročného MFF v Karlových Varoch Veľkú cenu, sprevádzala ho pomerne dosť nelichotivá kampaň niektorých oficiálnych kritikov. Jeho "myšlienková naivita, hodná leporela a naskrz triviálna poetika... by azda nemohla zaujať ani gazdinky...", dočítala som sa o tomto kultivovanom, ľudsky hrejivom filme. A začala som v sebe zbierať argumenty na jeho obranu. Samozrejme, aj ja som "gazdinka", a to už pomerne dlhé roky, tak by sa to, hádam, dalo pochopiť. Čo sa stane, ak spoločnosť náhle pochopí, že niekto vybočuje z priemeru, je jednoducho iný ako ostatní? Ako to dopadne, ak ide o malého chlapca, ktorý si neuvedomuje ešte do dôsledkov, čo môžu vyvolať jeho neskrývané transsexuálne sklony. Najmä, ak svet rodiny, v ktorej žije, je otvorený a láskavý, a veľmi dlho prehliada jeho záľubu v ružových ženských šatách. Lebo sedemročné dieťa môže iba ťažko pochopiť odpor a predsudky okolia, keď mu neodbytná televízia v mene komerčných ziskov každodenne ponúka podobný, cukríkovoružový únik do rozprávkového "barbie" sveta krásky Pam, a ten je o.k. A keď mu prirodzenosť navyše velí meniť chlapčenskú identitu za niečo, čo oveľa viac vyhovuje jeho vnútornej predstave o šťastí. Že na úkor pokoja v rodine i pokoju vlastnému, to je už iná vec. C`est la vie.

Možno vo Varoch súťažili oveľa lepšie filmy, ani to z hľadiska poetiky nebude novátorské dielo. Rozhodne nešermuje divákovi pred nosom postmodernými výbojmi, nehrá sa na veľký film. Je to "iba" dobrý film. Dobrý v premise, v drobnokresbe, v hereckých výkonoch, v emócii. Nie je to často viac? Možno sa nevieme rozhodnúť, o čom by dnes filmy ešte mali rozprávať. No takto neružovo načrtnutú tému komunálnych stereotypov, intolerancie vo vzťahoch i myslení by som sa neodvážila veľmi ukryť pod nálepku "detský film", ak navyše zachytáva v poslednej dobe dosť frekventovaný problém homosexuality z celkom nového, mnohé objasňujúceho uhla. V podaní detských predstaviteľov celkom "nevinného". Vyzývajúceho na toleranciu.

Autor: Zuzana Tatárová, autorka je prodekanka FTF VŠMU, prednáša