Vybuchuje vo mne trýznivá bolesť zakaždým, keď si spomeniem na posledné chvíle pred rozlúčkou s Tebou, otecko, toho 15. apríla 1942. A ja si na tie chvíle spomeniem skoro každý deň. Znie to dosť hlúpo, ale posledná vec, ktorú mám v súvislosti s Tebou pred očami, sú tvoje hnedožlté topánky vyleštené ako zrkadlo, keď sme išli smerom k železničnej stanici v mojom rodnom Prešove. Odkiaľ som o necelú hodinu odcestoval k starým rodičom v Budapešti a odkiaľ ste sa vy, mamička a Ty, o štyri týždne neskoršie vybrali na púť, z ktorej nebolo návratu. O dva týždne skôr sa stal dočasný zázrak a Ty si sa vrátil z Popradu. Prvý transport 1000 mladých židovských žien odišiel odtiaľ do poľských táborov smrti 25. marca 1942. Do Popradu priviezli aj lekárov, aby dievčatá sprevádzali, ale bolo vás priveľa, a tak Ťa poslali domov. Dlho ste si s mamičkou šepkali a ja som počul iba pár slov: "Toto nie je pre naše dieťa, čo nás čaká." Za dva týždne od svojho návratu sa Ti do najmenších podrobností podarilo zorganizovať môj útek spolu s dievkou od susedov. Mohli ste teda utiecť aj vy! Ty si však tvrdil: "Nemám nervy a duševnú silu pre život v ilegalite. Bude lepšie v pracovnom tábore. "Zdá sa mi, že nielen dnešnými očami, ale aj vtedy to bol prejav neodpustiteľnej naivity. Čo sa dá robiť. Takí ste boli, takí sme boli skoro všetci. Kto prežil uplynulých päťdesiat rokov, iba ťažko si dokáže predstaviť, že Ty i mamička ste zomreli bez toho, že by ste vedeli, že vojna sa skončila víťazstvom. Dokonca bez toho, žeby ste vedeli, či sa vám podarilo zachrániť aspoň životy vašich synov... Keby existovala možnosť pohľadu z oného sveta, zaiste by si sa v týchto dňoch pozrel na Synagógu v Poprade, odkiaľ odchádzali prvé transporty, na stretnutia historikov, ktorí sa stretávajú, aby hovorili o vás, o vašich osudoch. Je pravda, že keby si sa mohol odtiaľ pozrieť sem, videl by si aj to, že občas sa tu usporiadavajú zhromaždenia, na ktorých nesú transparenty s obrazom človeka, ktorý Ťa poslal na smrť, a v novinách by si sa mohol dočítať aj to, že je "nepredstaviteľné, že bolo zavraždených šesť miliónov Židov", a dokonca vyšla kniha, v ktorej sa tvrdí, že "Slováci mali veľmi dobré dôvody zbaviť sa Židov". Takže neviem, či by si bol spokojný, keby si sa mohol pozrieť na náš svet. Jean-Paul Sartre napísal v jednej svojej hre, že človek umiera vtedy, keď posledný zo žijúcich prestane naňho myslieť a spomínať ho. Podľa tohto, otecko, vy ste nezomreli. Nuž, takto kacírsky si ja vysvetľujem slová židovskej modlitby: Nech budú vaše duše zavinuté do zväzku života.
Autor: YEHUDA LAHAV (úryvok z listu otcovi) (Autor je novinárom
