Mladí slovenskí hokejisti sa v Kanade učia bitkárskemu remeslu na ľade

Bratislavčan Jaroslav Pekárik sa snažil dať všetko najlepšie, aby zo svojho jediného syna Pavla vychoval schopného hokejistu. S vysokou postavou po tatkovi (190 cm) prešiel mládežníckymi kategóriami v Slovane, vlani reprezentoval Slovensko na juniorských

MS vo Švajčiarsku a po vojenčine v Topoľčanoch sa rozhodol priblížiť k vysnívanej NHL cez Metro Junior Hockey League v kanadskom Ontariu. Jeho mužstvo Caledon Canadians postúpilo v skupine do finále play off, a to bol signál do Bratislavy, aby sa otec Pekárik s partiou priateľov a známych vydali na hokejovú slávnosť do kolísky hokeja.

Po dvoch zápasoch finále play off vedie tím Canadians nad Wexfort Raiders 2:0, ale otec Pekárik sedí pri svojej prvej zámorskej ceste v hoteli celý nesvoj a fajčí jednu cigaretu za druhou. Juniorský hokej v Kanade je preňho šok. "Úzke klziská, jednoduchú, rýchlu a maximálne tvrdú hru - to všetko som čakal. Avšak toľko surovosti na ľade nevidieť v slovenskej Extralige za celú sezónu, čo som tu zažil na prvých dvoch stretnutiach," povzdychol si dvojmetrový obor a zaraz si pripálil ďalšiu cigaretu. Prvé stretnutie v sobotu doma v Boltone pri Toronte vyhrali "pekárikovci" 5:4, ale časté bitky hráčov i vylúčenie do konca zápasu štyroch hokejistov boli predzvesťou tvrdej odvety. "Čudný štadión. Maličké striedačky, nie sú pri sebe, ale naproti sebe cez ľad," nechápavo krútil hlavou Pekárik senior, keď sa v nedeľu popoludní priviezol autom cez snehom zasypané Toronto na druhú stranu mesta Wexfort. Už na úvodnej rozcvičke museli dávať rozhodcovia pozor, aby žiadny hráč neprekorčuľoval za stredovú červenú čiaru na polovicu súpera, lebo mela sa mohla strhnúť a stretnutie by sa ešte ani nezačalo. Ani také prípady vraj v súťaži nie sú výnimočné. Od prvej minúty zápasu sa na ľade iskrilo, hlavný rozhodca Wilson nasadil prísny kurz. Hokej sa spočiatku len sem-tam miešal so zápasníckymi vložkami dvojíc, pri ktorých vynikli i svalnatí čiaroví rozhodcovia. Zas a zas sa nebojácne vrhali medzi rozdráždených mladíkov na korčuliach. Tím Raiders vyhrával v druhej tretine už 5:1, striedačka sa postupne vyprázdňovala ako pod sprchy predčasne poslaní hráči opúšťali ľad. Tréneri sa navzájom urážali pokrikmi aj posunkami, hlavný rozhodca sa nerozpakoval vykázať aj kormidelníka Caledonu. Organizátori museli zavolať policajnú posilu. Po hromadnej bitke na konci druhej dvadsaťminútovky zostali zo zostavy už len po dve päťky. V záverečnej tretine nezvyčajne dlhý čas hokejisti mysleli len na samotný zápas. Hostia znížili na 5:3, a keď 3:17 min pred koncom dosiahli Raiders šiesty gól, túžba hráčov uštedriť súperovi ďalšiu ranu, stratila posledné zábrany. Na pomoc Wexfortu vyletelo aj množstvo hráčov z lavičky, čo bol povel pre striedačku súpera. Zakrvavené dresy, hokejky, prilby, ležali dlho na ľade, kým rozhodcovia a zapisovatelia sumarizovali poslednú bitku. Keď to všetko zrátali, vyšlo im, že domácemu tímu Raiders nezostal už ani minimálny počet troch hráčov v poli, ktorí by podľa pravidiel mohli dohrať zápas. "Pekárikovci" ich mali viac, a tak takmer päťhodinový hokejový maratón vyhrali kontumačne a v sérii vedú už 2:0. "Jediné, čo ma teší, je, že náš Palino bitky nevyhľadával, hoci sa im ani nevyhýbal a stretnutie nakoniec dohral," skonštatoval otec Pekárik a pri večernom pivku v českej reštaurácii U Vlastičky v centre Toronta sa mu predsa len rozjasnila tvár: "Na Slovensku sa naučil hrať hokej, v Kanade pričuchne k bitkárstvu, čo nemusí byť zlé pre jeho ďalšiu hokejovú kariéru."