, Ľ. Ludha, J. Kundlák, P. Mikuláš, J. Galla a ďalší.
Tesne po roku, v ktorom si svet uctil dvojstoročnicu Gioacchina Rossiniho, uviedla bratislavská opera Donizettiho Dona Pasquala. V čase osláv dvojitého okrúhleho výročia Gaetana Donizettiho ponúka SND pre zmenu zase Vincenze Belliniho. Aj napriek zjavnému pohŕdaniu jubileami (napokon, nie je to povinnosť dramaturgie, "iba" akási prirodzená pieta) som úprimne rád, že po takmer troch desaťročiach sa vrátil na dosky našej opery belliniovský divadelný odkaz. Odhliadnuc od koncertného prierezu roku 1988, po prvýkrát spoznalo bratislavské publikum jedno z najúspešnejších diel skladateľa - Námesačnú (La sonnambula), titul, patriaci do zlatého fondu predverdiovskej opery. Nechám bokom úvahu, či v tejto chvíli, myslím tým u nás, ešte stále neprebádané pole v oblasti vážnych belcantových opier, bol výber tzv. semiserie optimálny. Ostanem pri konštatovaní, že každý návrat k tomuto žánru je prínosom rovnako pre interpretov, ako i publikum.
Námesačná je vo svojej podstate idylická pastorela zo švajčiarskeho alpského prostredia o zdanlivo nevernej Amine, ktorej nočná návšteva grófovej spálne sa vysvetlí jej námesačnosťou. Tragickými poryvmi kolorované, no šťastným koncom korunovaná epizóda výborne ladila s povahou Belliniho, majstra zádumčivej, sladkobôľnej melodiky, akvarelových farieb, ale i účelnej, virtuózne stavanej koloratúry. Vedenie bratislavského divadla zverilo réžiu do rúk neznámej, v Nemecku žijúcej Austrálčanky Gwendy Berndtovej a pridelilo jej našich výtvarníkov L. Vychodila a Ľ. Jarjabkovú. Hoci zo slovného výkladu koncepcie možno čítať úsilie dať príbehu nový rozmer, na javisku ostalo všetko pri konvenčnej idyle. Ostáva teda otázkou, či v danej situácii, resp. konštelácii inscenátorov, bolo výhodnejšie zotrvať pri prvoplánovom aranžovaní prostého deja (podarilo sa to pomerne plasticky, nenásilne, bez prekročenia hranice vkusu), alebo sa vybrať na tenký ľad a v súlade s módnymi trendmi ísť nad rámec interpretačného klišé. Osobne sa domnievam, i keď nie som odporcom smelších počinov, že druhá alternatíva by pre tento tvorivý tím bola rizikom.
Námesačná je však v prvom rade parketou pre prvotriednych belcantových spevákov. Bez nich pôsobia lyrické scény zdĺhavo. Pod taktovkou citlivého a vnímavo sprevádzajúceho Dušana Štefánka sa stretlo kvalitné obsadenie najmä na prvej premiére. Ľubica Vargicová poskytla Amine perlivú techniku, zdravo rezonančný materiál, poctivo vyspievala všetky ornamenty partu a korunovala ho efektnými výškami. Ľudovít Ludha (Elvino) v optimálnej lyrickej postave prekvapil elegantným frázovaním, čistým štýlom a štíhlymi vysokými tónmi. K dokonalosti doviedol rolu Rodolfa Peter Mikuláš - rovnako spevácky, herecky a výrazovo. Z druhého obsadenia sa postupne k autentickej interpretácii dostal Jozef Kundlák (Elvino), zatiaľ čo Jana Valášková (Amina) a Ján Galla (Rodolfo) striedali korektne vyspievané plochy s problematickejšími.
Autor: PAVEL UNGER (Autor je stálym spolupracovníkom SME)
