stretu mentálneho priestoru s priestorom reality. V inštaláciách v Dunajskej Strede autor využíva paralely mediálnych a pseudoumeleckých surogátov reality realizované prostredníctvom juxtapozície banálneho reprodukovaného obrazu monumentálneho súsošia I. Muchinovej, slúžiaceho nie nadarmo viac ráz ako konotát kultúrnej politiky Groysom definovaného "Gesamtkunstwerku Stalin" s jeho adoráciou "pozitívneho hrdinu" a "nového človeka". Je tu i inštalácia pozostávajúca s počítačom animovaného a na počítačoch demonštrovaného programu prezentujúceho mytogém Barbie a Kena pointovaného ireálne reálnymi podrobnosťami a Beethovenovou hudbou. Symboly obom utópiám vládnuceho pátosu namiereného proti permanentnej zmene diagnostikujú nielen choroby minulosti, ale aj problémy súčasnosti. Reprodukcia časopiseckej fotografie betlehemu konfrontovaná s reálne-ireálne prítomným videozáznamom "object-trouvé" jezuliatka - figúrky kúpenej v hračkárstve a projektovanej paralelne na dvoch obrazovkách starších televízorov, ktorých tvar a materiál evokuje jasličky, hovorí možno i o tom, že i zázračno je možné klonovať, zmnožovať, a preto zázrak zrejme neexistuje - zázrak by mal byť neopakovateľný?

Postutopická Ic/1/ona reflektuje resakralizáciu obrazu - tentoraz televízneho, stabilného, v tomto prípade iba statikou výrezu - videné sa mení - rámovaním "okládkou" a postavením na postamente sa stáva ikonou doby, ktorá si robí nároky byť postindustriálnou. Obdobné intencie má Televangélium - Anjel kľačiaci na reálnom ,kľakátku` pred nekonečne modrou - a prázdnou - obrazovkou. Napokon citovo deprivovaná Halloo Dolly môže rovnako, čítaná cez scientistno-sociálny kontext, hovoriť o hrozbách (resp. príjemnostiach?) nekonečného zmnoženia mutantov nebezpečných práve zmnožením a jeho ubíjajúcou a zároveň nekonečnou jednotvárnosťou - ako aj vypovedať - čítaná cez Freuda o fenoméne vagina dentata. Výstava je ako celok výrazným krokom autora ku komplexite výpovede. Potrvá do 31. marca a napriek relatívnej vzdialenosti od centra, na ktorú sme si však prakticky za ostatné štyri roky uplatňovania staronovej kultúrnej politiky pri hľadaní kvalitného umenia zvykli - divák hľadajúci nie upokojenie, ale výzvu k zamysleniu sa, by mal prekonať jednotvárnosť pohodlnej papučovej kultúry televízneho obrazu, nedať sa odradiť a vycestovať - hoci aj do dcérskeho pracoviska súčasnej Slovenskej národnej galérie.

Autor: HANA VAŠKOVIČOVÁ (Autorka je výtvarná kritička)