V súčasnej zložitej situácii na Slovensku je človek nútený zamýšľať sa, ako je to vôbec možné, že deväť rokov po páde 40-ročnej totality prebieha v krajine boj o to, aby človek mohol slobodne myslieť a tvoriť. Triezvo mysliaci človek sa musí pýtať, čo sa to vlastne udialo v našej krajine počas rokov od pádu železnej opony v Európe, keď dnes musíme zápasiť o to základné? Je vina na politikoch? Sú občania príliš naivní? Odpoveď nie je jednoduchá, ale ak chceme kráčať vpred, a nie upadnúť do bahna marazmu a do prepadliska dejín, treba ju spoločne hľadať a nahlas vyslovovať riešenia. Ako ísť ďalej, malo by sa jasne nahlas všetkým povedať v niekoľkých zásadných bodoch hneď pri vykročení na novú cestu. Ak sa vtedy o mnohom podstatnom mlčalo a mlčí dodnes, prináša to komplikácie pre spoločenský život. Aj naša krajina, na nešťastie nás všetkých, pred päťdesiatimi rokmi sa stala súčasťou neprirodzeného, tragického experimentu realizovaného vo viacerých krajinách strednej a východnej Európy. Dôsledky tejto degenerácie pociťujeme dodnes. Totalitní mocipáni úzkostlivo strážili každý prejav slobody a tvrdo ho postihovali. Našťastie sa už táto etapa skončila. Pri páde "socializmu" v okolitých krajinách sa aj u nás občania vyslovili za slobodný spôsob života. Tí niekoľkí statoční, ktorí sa vtedy spontánne ujali iniciatívy a dostali do čela ponovembrových aktivít, boli rýchlo odstavení takými, ktorí hovorili, čo ľudia chceli počuť, takže vo voľbách získali väčšinu. A keďže vo vtedajšom Československu nastala v každej krajine situácia diametrálne odlišná, delenie prebehlo veľmi rýchlo a Slovensko má dnes problémy, ktoré sú pre kultúrne a demokratické krajiny úplne cudzie. Mnoho chorého sme zdedili, ideál a predstava niektorých, že po odstránení totalitnej moci ľudia budú znova takí, akých ich totalita zastihla, sa nenaplnil. Krajina sa nepremenila na skanzen múdrych, dobrých, spravodlivých, pekných, bohatých ľudí. Ani ľudové umenie a tvorivosť akosi neožíva. Mnoho chorého prežíva a mnoho sa pokazilo i preto, že politici netúžia slúžiť, ale chcú iba vládnuť. Život v krajine nemôže závisieť od politikov, ale politici sú vždy závislí od občanov. Silnú spoločnosť netvoria len vysoké ekonomické ukazovatele, netvoria ju len masy pracujúcich, vždy k nej patrí aj inteligencia. Práve ona sa rozhodujúcou mierou podieľa na kvalite života spoločnosti. Od toho, akí sú kňazi, básnici, spisovatelia, učitelia, lekári, umelci a všetci tí, ktorí sa podieľajú na vytváraní a odovzdávaní duchovných a kultúrnych hodnôt a povznášaní človeka, závisí tvár spoločnosti. Obrodu spoločnosti možno začať jedine obrodou inteligencie. Ona bez toho, že by si to vždy uvedomovala, usmerňuje široké vrstvy. Pre ňu nemôže byť prvoradá výška príjmov, je tu na to, aby slúžila a ukazovala, ako má taká služba vyzerať. Dialóg v spoločnosti nie je dnes možný bez médií. Od ich kvality tiež veľa závisí. Aká je úroveň našich médií, máme možnosť porovnávať so zahraničnými i súkromnými. Tie verejnoprávne okrem toho, že sa musia pohybovať v medziach zákona, majú povinnosť objektívne informovať, dávať priestor zdravej kultúre, napomáhať vzdelávanie i zvyšovanie právneho vedomia. Majú napomáhať pri vytváraní občianskej spoločnosti. Až na výnimky naše médiá treba vybudovať od základu. V demokratických krajinách má byť všetko v službách občana, aký je občan, taká je spoločnosť. Len to, čo občania umožnia alebo neumožnia politikom, to si môžu dovoliť.
Autor: ĽUDOVÍT KOŠÍK, Skalica
