Tak sme sa konečne dočkali, uvideli a počuli naživo to, čo bolo akousi vznášajúcou sa snovou legendou napočúvanou z amatérskych nahrávok a neskôr aj z vinylových platní, ktoré sa doškriabané neustálym počúvaním podarilo občas prepašovať k žiadostivým ušiam poslucháča. Je treba oceniť, že PPU si po úspešnom jesennom českom turné našli čas aj pre poslucháčov a divákov u nás. Je obdivuhodné, že skupina vystupuje a priťahuje na svoje koncerty nielen pamätníkov, ale aj súčasnú generáciu. Je ...
Koncert v petržalskom Klube za zrkadlom bol mimoriadne dobre pripravený. Už posun samotného hrania zo "stoličkovej sály" do voľného halového priestoru dal lepšiu možnosť vychutnať hudbu aktívne a nie akademicky. Po asi tridsaťminútovom čakaní, v ktorom sa ladila atmosféra beznádejne vypredanej sály a nebolo to vôbec nepríjemné, (množstvo priaznivcov zostalo neuspokojených za dverami), uviedol Ladislav "Agnes" Snopko kapelu v najlepšej zostave jej histórie. Už prvá skladba (Podivuhodný mandarín) ukázala, že to je naozaj "iná káva". Všetci členovia Plastikov hrajú dnes oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým. Dominantná rytmická sekcia okamžite núti diváka k pohybu. Jan Brabec za bicími hrá úsporne a inteligentne, s patričným nadhľadom, naozaj veľmi muzikálne. Náväznosť jeho pestrých úderov na magické basové figúry Milana Hlavsu (ten jediný prežil všetky podoby skupiny) je veľmi podmanivá a nesie kapelu v hypnotickom tempe po celý koncert. Nad týmto základom sa vznášajú a križujú "blesky, hrmenia a strely" sólových nástrojov nevídaným spôsobom. Démonicky hravý saxofón Vratislava Brabenca v sólach free-jazzovo kvíli, kričí, znervózňuje, je humorný a hrá veľmi husté noty s presnými funkciami. Vzďaľuje sa akoby do iných svetov ufologickým svišťaním a vzápätí sa teší z návratu. Túto "filmovú predstavu" sólujúceho nástroja podporuje viola Jiřího Kabeša, ktorá miestami prechádza do mäkučkého zamatového zvuku dlhých tónov a veľmi dobre si rozumie s klávesami Josefa Janíčka s viac-menej dofarbujúcimi činnosťami. Osobitnou kapitolou je účasť gitaristu Josefa Karafiáta, hosťujúceho člena. Plastici totiž nikdy neboli typickou gitarovou skupinou. Avšak - tento koncert ukázal, že šikovný gitarista môže skladbám veľmi pomôcť a občas ich posunúť aj do inej roviny. Karafiát hrá naozaj "v službách kapely". V rytmických beglajtoch podporuje Hlavsovu basgitaru a do celkového zvuku prináša ostrejšie farby. Sólo hrá citlivo, moderne, zbytočne neprehusťuje a je zdravo agresívny. A čo bolo podstatné (platí to vlastne pre všetkých) - muzikantské duše skupiny hrali bez arogancie, sústredene, so zmyslom "pre mužstvo". Pre PPU je však nesmierne dôležitý spev a textová časť (ide napokon o pesničkovú skupinu). Väčšinu partov spieva Hlavsa svojím typickým polorecitovaným spevom, príležitostne sa pridávajú Janíček, Kabeš a Brabenec. Pre celkový charakter skupiny je práve toto poňatie dôležité. Z vlastných textov nebolo spočiatku veľmi dobre rozumieť, ale zvuk sa postupne vyčistil a tak nenápadný muž v baretke, sediaci skromne pri stolíku (nebol to nikto iný ako jeden z podstatných guru kapely Egon Bondy), mohol vychutnávať svoje verše, ktoré tvorili zásadnú časť z hraného repertoáru (väčšinou z albumu Egon Bondy`s Happy Hearts ... a Hovězí porážka). A keď koncert dospel do úspešného záveru, bolo možné konštatovať úplne frázovito, ale pravdivo - legendy neklamali a nesklamali.
Autor: Pavel Malovič (Autor je spolupracovníkom SME)
