Dokument, ktorý v pondelok vydal Vatikán pod názvom "Pamätáme - reflexia holokaustu", sa stretol vo všetkých svetových masmédiách s efektom časovanej bomby. Dopredu sa vedelo, že Svätá stolica v týchto dňoch s čímsi podobným príde na verejnosť, a o to väčší bol účinok, ktorý malo pondelňajšie zverejnenie. Mnohí významní predstavitelia náboženského a spoločenského sveta, ale aj sveta informácií, akoby mali už dopredu sformulované svoje stanoviská a bez ohľadu na samotný obsah textu nimi pár hodín po zverejnení doslova zavalili tlačové agentúry. Bez toho, žeby mal možnosť niekto z nich čo i len nahliadnuť do samotného textu. Jedni boli ostentatívne za, iní zas kategoricky proti. Bez ohľadu na to, či to bol newyorský rabín, austrálsky biskup či slovenský politik. V tej spleti pre a proti takmer zanikol hlas tých, ktorí dokázali naozaj objektívne a bez emócií zhodnotiť obsah vatikánskeho posolstva.

Samotný text dokumentu je skôr kontemplatívnej povahy. Nevyjadruje sa k žiadnym konkrétnym historickým vinám a nevystatuje na obdiv ani prípadné zásluhy. Vyjadruje ľútosť a vo všeobecnosti hodnotí skôr ideologickú vinu, ktorou katolícka cirkev vytvorila živnú pôdu pre tragédiu holokaustu. Paradoxne sa tak stalo v čase, keď už v samotnej cirkvi začali pomaly prevažovať hlasy, volajúce po spolupráci, nad tými, ktoré aj naďalej otvorene či skryte živili antisemitizmus. História je však plná paradoxov a možno sa raz budeme aj my čudovať nad tým, čomu dnes kladieme základy našimi každodennými postojmi a drobnými gestami, ktorých význam si možno ani neuvedomujeme.

Kritici dokumentu poukazujú najmä na skutočnosť, že v ňom nie je odsúdená konkrétna historická vina pápeža Pia XII., ktorú nachádzajú najmä v jeho mlčaní. Áno, pápež mal prehovoriť a zaujať jasný postoj k tomu, čo sa okolo neho dialo! Presne tak, ako to vraj spravil dánsky kráľ, ktorý si dal na kabát prišiť Dávidovu hviezdu. Historické spory, na základe ktorých jedni kladú na misku váh počet tých, ktorí išli na istú smrť s počtom tých, ktorých sa vďaka pápežovmu mlčaniu podarilo zachrániť aj za múrmi Vatikánu, sú už dnes len dohadmi. Dôležitý je každý ľudský život a neobstojí ani tvrdenie, že za cenu jedného bolo zachránených desať ďalších. Pius XII. bol však popri duchovnom predstaviteľovi aj diplomatom, ktorý kalkuloval podobne ako každý iný štátnik, snažiaci sa vyjsť z boja, ak už nie s víťazne vztýčenou hlavou, tak aspoň s čo najmenšími stratami. A dôsledný odporca komunizmu videl na začiatku v Hitlerovi nástroj, ktorým bolo možné predísť "svetovej revolúcii", namierenej aj proti katolíckej cirkvi. A opäť sme pri tej istej téme: zlom sa proti zlu bojovať nedá.

Veľmi triezvo zhodnotila najnovší vatikánsky dokument na stránkach včerajšej talianskej tlače Tulia Zevi, ktorá stojí na čele talianskej židovskej obce, či Elio Toaf, známy rímsky rabín, ktorý je už roky vo veľmi priateľskom vzťahu s pápežom Jánom Pavlom II. Podľa ich slov bolo vyhlásenie iba začiatkom cesty, a nemožno teda od neho očakávať, že prinesie definitívne súdy. "Ak sa pozriete na tie pasáže dokumentu, ktoré priamo citujú pápeža, je zjavné, že on sám je v mnohých bodoch o kus vpred pred samotnými zostavovateľmi textu, ktorý je až príliš opatrný. Je z toho zjavné, že pápež v mnohom predbehol svoju kúriu."

Ak teda niekto čakal od Vatikánu, že vydá dokument, ktorý by bol plný sebakritiky do vlastných radov a obsahoval zoznam vinníkov a ich previnení, musí byť nevyhnutne sklamaný. Pre tých, ktorí ho prijali s realistickým očakávaním, je však ďalším potvrdením toho, že pápež, ktorý bol očitým svedkom holokaustu a sám zažil na vlastnej koži prenasledovanie, dokázal riadne pohnúť svedomím tej časti cirkvi, ktorá sa počas stáročí pretransformovala do mramorového monumentu, riadiaceho sa viac diplomatickým protokolom ako Desatorom.