m bolo, že vymenovanie predsedu a podpredsedu súdu ponechal na riadne zvoleného prezidenta. V súvislosti s názormi, že v súčasnosti, keď je premiér opäť aj tzv. obmedzeným prezidentom a môže kedykoľvek vymeniť funkcionárov Ústavného súdu, to môže byť podporným argumentom nato, že ich odvolať a vymenovať nových nemôže. Faktom zostáva, že keď bude naozaj chcieť, naozaj ich aj vymení.
Ústavný súd nadviazal na činnosť bývalého Ústavného súdu ČSFR, ktorého predsedom bol E. Valko a jeho členmi napríklad P. Kresák, I. Trimaj, V. Strážnická či M. Posluch. Málokto si už pamätá, že 2. decembra 1991 Slovenská národná rada schválila ústavný zákon o Ústavnom súde SR a o deň neskôr prijala tiež zákon o organizácii tohto súdu, čím bolo umožnené, aby aj v rámci federácie Ústavný súd na Slovensku pôsobil. K naplneniu týchto zákonov v praxi neprišlo z dôvodu parlamentných volieb v roku 1992 a neschopnosti ich víťazov obhájiť a presadiť rovnocenné postavenie Slovenska v spoločnom štáte.
Ústavný súd SR má od svojho vzniku značnú dôveru občanov. A to napriek sústavnému napádaniu a osočovaniu sudcov sympatizantmi vládnej koalície, ako aj ich právnymi expertami. Sudcov zrejme nemožno takýmto spôsobom uraziť, ale v týchto prípadoch vôbec nejde iba o ich osoby, ale o Ústavný súd ako taký, úctu k právu a k vláde zákona. Mlčanie je nenáležité, napokon čím iným ako verejným pohŕdaním je otvorené nerešpektovanie ich rozhodnutí? A kto iný má oznámiť, že krajina, ktorá nerešpektuje rozdelenie jednotlivých zložiek štátnej moci, už nie je právnym ani demokratickým štátom? Argument, že aj na Ústavný súd sa vzťahuje ustanovenie ústavy o tom, že štátne orgány môžu robiť iba to, čo im zákon dovoľuje, je pseudoargumentom. Je to úzkoprsé vnímanie uplatňovania a presadzovania právneho štátu. Ústavný súd ochraňuje ústavnosť tým, že posudzuje a rozhoduje, čo je v súlade s ústavou a naopak, čo v súlade s ústavou nie je. V právnom štáte princíp právnej istoty znamená tiež to, že súdy poskytujú efektívnu, a nie neefektívnu ochranu práv tak fyzických, ako aj právnických osôb. Jednoducho povedané, rozhodnutie súdu by malo nielen konštatovať existenciu protiprávneho stavu, ale ho aj odstrániť. Inak stráca zmysel. Rozhodnutie, ale aj súdna moc samotná.
Rozhodnutia súdov podliehajú verejnej diskusii. Treba ich rešpektovať, ale možno kritizovať. Je to jeden zo spôsobov odstraňovania právneho bezvedomia občanov, implantovaného komunistickým režimom. Nositeľmi konštitutívnej moci sú občania, ktorí stoja nad všetkými konštituovanými inštitúciami. Ústavný súd je za svoju činnosť zodpovedný občanom a v prípade ich nespokojnosti je sankciou verejná kritika jeho pôsobenia a rozhodnutí. Z rovnakého dôvodu možno označiť nedávno zverejnený návrh predsedu súdu M. Čiča na novelu ústavy za nevhodný. Niet dôvodu venovať mu väčšiu pozornosť najmä z dvoch príčin. Prvou je, že návrh nie je dobrý, pretože napríklad opäť stavia štát nad občanov. Druhou, že meniť ústavu iba z dôvodu neschopnosti politikov dohodnúť sa na riešení tzv. krízovej situácie je riešením od počiatku zlým. Odborník na štátne právo P. Holländer už pred piatimi rokmi upozornil, že "je potrebné skúmať, akým spôsobom existujúca garnitúra rieši problém stability inštitúcií. Akonáhle ich nerešpektuje, je mimosystémová". Návrhy na zmenu ústavy, ktoré dnes prichádzajú z tábora vládnej koalície, opozície i predsedu Ústavného súdu, nie sú konštruktívnym, ale iba účelovým riešením. Bez ohľadu na to, že vládna koalícia sa naozaj správa ako mimosystémová, čo je, mimochodom, ešte horšie ako neschopná.
