aj do Horného Uhorska a tak, ako z juhu postupne prenikali Turci, tak k nám zo severu prenikol aj príjemnejší návštevník, humanistický učenec Juraj Werner. Usadil sa v Prešove, kde učil na mestskej škole. O ospanlivom akademickom živote sa u Wernera vôbec hovoriť nedá, lebo ak si ho aj nespestril sám, spestrila mu ho pohnutá doba. Keďže turecké nebezpečenstvo nebolo asi pre Uhorsko dostatočným vzrušením, dovolilo si ešte aj ničivú a vyčerpávajúcu občiansku vojnu medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským. Juraj Werner nechcel ostať bokom a ako nadšený prívrženec Ferdinanda I. sa rozhodol, že si tiež zabojuje. Zažil bitky aj zajatie, neskôr vstúpil do služieb Ferdinanda I. a niekoľko rokov pôsobil priamo na kráľovskom dvore vo Viedni. Ako kráľovský dôverník podnikol diplomatické cesty do Čiech, Uhorska, Rakúska a do Poľska. Juraj Werner mal to šťastie, že ešte v polovici 16. storočia stačil okúsiť, ako chutí starý dobrý feudalizmus. Za svoje verné služby totiž tento humanistický učenec dostal funkciu kapitána Šarišského hradu, čím vyvracia marxisticko-leninskú tézu o tom, že dejiny sa nedajú otočiť späť. Aby sme Juraja Wernera nevykreslili len ako úspešného habsburgovca s dobrodružnými sklonmi, spomeňme aj jeho akademické dielo. Pre svojich súčasníkov bol známy najmä ako básnik, dodnes sa však nič z jeho básní nezachovalo, okrem zbierky epigramov o tureckej okupácii s názvom Smútok Uhorska. Wernerovo najvýznamnejšie dielo pochádza z úplne inej oblasti. Hoci vôbec nemal prírodovedné vzdelanie, napísal pre nás veľmi zaujímavú a hodnotnú knižku De admirandis Hungariae agris hypomnemation - O pozoruhodných vodách Uhorska. Vo svojej práci nezanevrel ani na minerálne pramene. Dokonca zaznamenáva aj také skutočnosti, že Turci vybudovali pri mnohých prameňoch z kultových a hygienických dôvodov kúpele. Werner nám oznamuje, že viaceré pramene sa nachádzajú priamo v koryte Dunaja. Ďalej sa v práci môžeme dočítať o prameňoch z Trenčianskych Teplíc, Piešťan, Štubne, z Ružbách a napríklad aj o Bojnických kúpeľoch. Werner sa nezaoberal hlbším rozborom prameňov a nezaznamenal ani ich chemické a fyzikálne vlastnosti, upozorňoval iba na ich najmarkantnejšie znaky. V závere spomenul aj štyri najvýznamnejšie uhorské rieky - Dunaj, Tisu, Drávu a Sávu - a ako mnoho humanistických učencov, ktorí sa nebránili ani fantázii, si zasníval aj o zlatonosných riečkach v Dácii. Werner skromne hodnotí svoje dielo a spomína, že okrem neho sa rovnakou tematikou zaoberali aj schopnejší bádatelia. Usilovná poznávacia práca radí tohto vzdelanca medzi našich popredných humanistov.
Autor: Branislav Chovan
