, povedali pre SME. "Desať dní je tomu," vraví dcéra. "Aj mama, aj otec tam boli na návšteve. Ešte ich vyprevádzal, vybozkával." Pán Zachar však dodáva, že trochu mu to chvíľami aj pripadalo, akoby sa Jozef Kroner so všetkými lúčil. "Dlho, dlho som s ním predtým nebol. Ani sa nepamätám, kedy som ho naposledy videl. Iba dcéra k nim chodieva, za ich dcérou Zuzkou. Vždy mi podala správu, čo je s Jožkom. Vedel som, že už nebýva, kde býval, lebo ťažko sa mu chodilo. Aby on ani jeho manželka Terka, ktorá je na tom tiež veľmi zle s nôžkami, nemuseli toľko po schodoch chodiť. Obaja boli takto strápení, a preto bývali u dcérky Zuzky. Dohovorili sme sa teda, že sa na nich prídem pozrieť, lebo, ako vravím, dlho sme spolu nehovorili. Tak sme sa u nich zastavili a trochu pobudli. Aby sme ho veľmi neunavili. Bol, chudáčik, veľmi zoslabnutý, unavený. Posadil sa ku mne a ako sme rozprávali, o chvíľu už spal. Rozprával, keď bolo treba, ale hneď zavrel očká a bol preč. Bolo treba sa ho dotknúť, aby sa prebral. Nebolo to s ním všetko v poriadku, ale ani na um by mi neprišlo, že sa to môže tak rýchle skončiť. Syn mi to prvý oznámil. Zavolal, či vieme, že Jožka už niet."
Kedy sa K. L. Zachar s Jozefom Kronerom videl po prvý raz, sa vraj nedá presne povedať. "Človek ho vídal v televízii, vo filme. Ale vedel som, že keď sme hrali v Bratislave v divadle Surovô drevo, kde som ja robil Jaškuliaka, v Martine dávali tiež Surovô drevo a Jaškuliaka tam robil Jožko Kroner. Dalo by sa povedať, to, čo voľakedy robieval Zachar, to si začal pekne v divadle robiť Jožko. A potreboval som takého. Lebo je rozdiel, keď aj hráte, aj režírujete. Do neho som vlastne vkladal, čo by som bol býval robil ja. Videl som seba, pamätám sa na seba v Jožkovi." Karol L. Zachar s Jozefom Kronerom v Slovenskom národnom divadle veľa spolupracovali. "Keď sa povie Jožko Kroner, tak mám pred očami všetko, čo sme spolu zažili. Najviac sme sa stretávali pri robote. Keď sme robili Meštiaka šľachticom alebo Sen noci svätojánskej či Nestroyov Strach z pekla. Dobre sa s ním pracovalo, bol to majster nad majstrov, nech išlo o čokoľvek. Boli to krásne chvíle. Dával radosť všetkým, ktorí sa na neho pozerali. V hľadisku cítili - je tam Jožko. Dával zo seba niečo, čo u každého nenájdete. Aj ste počúvali, aj videli, ale najmä, cítili. Z neho žiarilo. To len výborný herec dokáže: vyjde na javisko, ešte slova nepovie a už ho celého vnímate." Manželia Zacharovci boli správy o smrti plní. Dlho sme s nimi ešte postáli v predsieni a lúčenie odďalovali hrnúce sa spomienky. Na poslednú spoluprácu pri nakrúcaní Pacha. Ako priatelia túžili po vnúčatách, no obe ich deti ich mali neskoro. "Aj Zuza, aj náš Jano. A keď dostávali Jožko s Karolom národných umelcov, vraveli si, že už rozmýšľajú, že si tých vnukov urobia sami." Obaja sa ich však dočkali. Jozef Kroner svoje vnúčence nesmierne miloval. "Boli k nemu láskavé, milé, ohľaduplné. Keď niečo potreboval, tie deti, Terezka a Adamko, ho za rúčku všade doviedli. Vnúčence veľmi dávali pozor na svojho starého otca. Oni ho vedeli udržať na živote, lebo v nich videl, že pokračuje."
