Súčasná česká próza je poučená, ambiciózna, chce sprostredkovať svoju skúsenosť, hľadá nové formy, ale stále bezradne prešľapuje na mieste. K menám Ajvaz, Matoušek či Stradický sa svojím druhým opusom (a hneď románom) pričleňuje Roman Ludva. Je to seba- a cieľavedomý projekt, takmer 300-stranová próza. Ludva sa pokúša vytvoriť novú epiku, ktorá sa blíži skôr k tradičnej dejovosti (módne povedané akčnosti) ako k postmodernistickému verbalizmu. Umiestňuje svoj dej do cudzorodého (európskeho? svetového?)
priestoru, odkazy na český kontext sú len sporadické. A predsa jeho próza neprekročila regionálne hranice, nestala sa európskou ako dielo českého Francúza Milana Kunderu. Nie je však ani česká ako dielo európskeho Čecha Bohumila Hrabala. Krásny názov hovorí o siedmych kľúčoch. Ten ôsmy, kľúč
k vlastnému výrazu, si bude musieť autor pohľadať.
