Spočiatku, minulý rok, to vyzeralo zo strany bratislavského Štúdia S ako risk. Že scéna hviezd zapožičia javisko neznámym tváram študentov Vysokej školy múzických umení. Divácky záujem bol však obrovský, kvalita predstavení vysoká, nečudo, že sa začalo vravieť o novej tradícii. Naplnila sa tento pondelok a utorok, teda 9. a 10. marca (navyše v stredu štvrtáci odohrali predpremiéru absolventského predstavenia Zahraj to ešte raz, Sam), keď poslucháči 3. ročníka herectva (vedie ho Emília Vášáryová a Martin Huba) uviedli Anouilhov Orchester a Görgeyho Na koho to slovo padne. Štúdio S bolo nabité, najmä pri druhom predstavení, ktoré sa na rozdiel od Orchestra (kde boli i alternácie) zahralo iba raz. Prevádzka S-ka dokonca ľutovala, že nenaplánovala aj poobedňajšie predstavenie. Ešte šťastie, že podujatím v S-ku sa obe hry z diváckeho zreteľa nestratia. Už od tohto mesiaca začínajú totiž tretiaci hrávať pravidelne, v kaplnke a "búrkovni" VŠMU na Ventúrskej ulici. Na repertoári majú až päť predstavení, teda i tie, ktoré v S-ku zahrali pri prvej akcii.
Keď pred časom Slávka Halčáková hovorila pre SME, že v ročníku im je spolu dobre, cítia tvorivý potenciál a chcú spolu pracovať, určite nepreháňala. Súzvuk herecký, názorový i priateľský bolo cítiť tak z hier, ako i následných diskusií s divákmi. V Orchestri sa predviedla dámska časť ročníka (Lucia Lužinská, Helena Krajčiová, Slávka Halčáková, Agi Gubíková, Valéria Schulczová), plus v role klaviristu Peter Nádasdi a kapelníčky Emília Vášáryová. Spolu s Martinom Hubom našli ideálnu hru o kúpeľnom orchestri, kde na pozadí zdanlivých banalít a ženských klebietok medzi jednotlivými hudobnými výstupmi odkrývajú sa komplikované vnútra a vzťahy. A jedna na prvý pohľad všedná láska ženáča s "naivkou" zmení sa na tragédiu. Tak ako v skutočnej kapele má každý z hudobníkov sólový part, dostanú ho v Anouilhovej hre aj jednotliví herci. Na malej ploche šancu načrtnúť jeden životný príbeh, zosobniť jednu bytosť. Lákavá rozporuplná škála: vášne, hystéria, nenávisť, porozumenie, nadšenie, surovosť, slabosť, láska, vtip - to všetko treba dostať do krátkeho sóla. Dievčatám sa to darilo. A po salvách diváckeho smiechu, ktorý odmeňoval ich komické výkony, v závere publikum zmĺklo. Fascinované náhlym zlomom, premenou, keď rozpačité tváre hráčok s vytreštenými očami mizli v tme. Dochádzalo im, že ten výstrel v diaľke určite nebol z pokazeného stroja na kávu...
Na koho to slovo padne v réžii Petra Mankoveckého zas ukázalo kvality mužskej časti osadenstva 3. ročníka (Marián Miezga, Vladimír Kobielsky, Juraj Kemka, Róbert Jakab, Lukáš Latinák). Predviedli strhujúce predstavenie tak po stránke hereckej, ako i režijnej, ale možno hovoriť aj o dobrej dramaturgickej práci. Nielen pre narábanie s textom. Výbornú hru Gábora Görgeyho o modele fungovania moci, jedno či v rukách primitíva ("všetko je vec výdrže"), človeka prostého - "folchlórneho" ("poorieme aj mestá"), pätolízača, ktorý zbraň ani nepotrebuje, lebo vždy kráča pod víťaznou vlajkou, nadradeného šľachtica či humanistu ("všetci dostanete guľku v mene humanizmu, ja si to už nejak zdôvodním"), sme doteraz nemali šance príliš vídať na našich javiskách. Po prvý raz ju maďarské divadlo uviedlo v rámci festivalu v Rimavskej Sobote. (Tu bol iný koniec, keď sa partia preventívne strážiaca jeden druhého predsa len dopracuje ku kľúčiku od zdanlivej slobody, za odomknutými dverami narazí na nepriepustný múr.) Na festivale hru objavil dramaturg DSNP Martin P. Kováč, preložil ju a uviedol v domovskom divadle. Tam sa s ňou oboznámil práve Juraj Kemka, ktorý nesmierne zaujímavý text čo do myšlienok, postrehov i hereckých príležitostí priniesol kolegom z ročníka. Vznikla inscenácia, ktorá si zaslúžila divácke "bravó". Pri následných besedách po predstaveniach Martin Huba zdôraznil, aké dôležité je naučiť mladého herca nebáť sa publika. Študenti kvalitou svojej práce ukázali, že ozaj strach mať nemusia.
