é oslobodzovanie zo zajatia povstaleckého Národného zväzu pre úplnú nezávislosť Angoly (UNITA). Skupinu 66 Čechoslovákov zadržala 12. marca 1983 v meste Alto Catumbelo (asi 130 kilometrov západne od druhého najväčšieho angolského mesta Huamba) skupina povstalcov z opozičnej organizácie UNITA. Išlo o 28 expertov, lekárku, dve zdravotníčky, 14 manželiek odborníkov a 21 detí (z toho tri vo veku do piatich rokov a osem medzi šiestym a desiatym rokom), ktorí pracovali na výstavbe tamojšej celulózky. O štyri dni neskoršie vyrazili zajatci na dvojmesačnú "strastiplnú" púť na východ krajiny, pri ktorej prešli pešo 1200 kilometrov a 700 kilometrov prešli na korbách nákladných áut. Pri pochode zomrel 19. apríla 37-ročný Slovák z Bratislavy Jaroslav Navrátil. Prvú skupinu 45 zadržiavaných (najmä ženy a deti) prepustili už 30. júna, ale ostatných 20 mužov čakalo na slobodu viac ako rok - do 21. júna 1984. Otázka znie: Prečo tak dlho?
V Angole sa ihneď po získaní nezávislosti od Portugalska v roku 1975 rozhorela občianska vojna medzi marxistickým Ľudovým hnutím za oslobodenie Angoly (MPLA), ktoré podporoval socialistický blok, a hnutím UNITA, ktoré sa opieralo o podporu Západu. Československo v rámci "vývozu svetovej revolúcie" dodávalo víťaziacej MPLA zbrane, technológie, ale v krajine stavalo aj rôzne hospodárske komplexy. Jedným z nich, ktorý bol pri vtedajšom prepade celkom zničený, bol kombinát v Alto Catumbele. UNITA žiadala politické uznanie svojho boja, čo "v praxi" znamenalo článok v Rudom práve o rokovaní vlády ČSSR s UNITA a účasť námestníka ministra zahraničných vecí pri odovzdaní zajatcov. Obidve požiadavky splnili, ale až po viac ako roku.
Do vyjednávania sa zapojilo mnoho organizácií i osôb. Jedným z tých, ktorí rokovali s UNITA, bol aj bývalý slovenský minister zahraničných vecí Eduard Kukan, ktorý dostal ako riaditeľ afrického odboru ministerstva zahraničných vecí striktný pokyn: "Spojte sa i s čertom, ale doveďte ich domov." Kukan vtedy išiel s delegáciou hnutia Jonasa Savimbiho nielen do Národného divadla, ale aj na pivo do letenskej reštaurácie U Sojků.
Zdĺhavé a váhavé rokovanie československého vedenia, ktoré najprv vôbec nechcelo s povstalcami rokovať, malo šťastnú bodku až na jar 1984. Československá vláda sa zaviazala, že nebude do Angoly dodávať zbrane ani odborníkov, a zajatci sa dostali na slobodu.
Na ročný "čakací" pobyt v tábore pri Rivungu spomínal po návrate Alexander Ivan z Bratislavy: "Dvanásť mesiacov sme nič nerobili, sedeli sme na slnku pred chyžami z trávy a hrali šach alebo karty. Nemučili nás a ani hladom sme netrpeli."
