ktoré tajili, že vedia po nemecky a schovávali svoje bohaté knižnice. Deti vzdelaných rodičov boli, samozrejme, znevýhodňované na prijímacích skúškach. V období zostrovania triedneho boja sa zavše stavali proti sebe aj bývalí inteligenti, ktorí sa museli stať robotníckou triedou, a robotníci, ktorí medzičasom "zinteligentneli". Ideológia to potrebovala. Boj proti triednemu nepriateľovi bol veľmi dôležitý, lebo pri jeho likvidácii sa zviezlo hocičo a hocikto.
Kam to robotnícka trieda dotiahla, väčšina z nás vie. Aby bolo jasné - nebola to skutočná pracujúca trieda! Boli to karieristi, chytráci aj hlupáci, podvodníci a gangstri, ktorí pod pláštikom robotníckej triedy kradli, súdili a vraždili, rozhodovali, stavali a upevňovali svoju osobnú moc. A inteligencia? Postupne sčasti emigrovala, sčasti kolaborovala a ostatní prijali úlohu pracujúcej inteligencie: roky sa tvárili, že sa ich dianie okolo netýka.
Po roku 1989 vstúpila časť slovenskej inteligencie opäť do politiky. Nakrátko. Dala sa nielen oklamať, ale i znechutiť. Gál, Porubjak, Pišút, L. Kováč, Snopko, Šútovec a ďalší zažiarili a zhasli, alebo sa vrátili medzi múry svojich škôl, vedeckých inštitúcií a výskumných ústavov. Od jesene 1994 hrá veľká väčšina skutočnej slovenskej inteligencie iba sekundárnu úlohu, do ktorej ju dnešní mocipáni odsunuli, ale do ktorej sa posunula aj sama. Politiku, parlament, ministerstvá a kultúru ovládli ľudia, ktorí síce majú tituly i biele goliere, ale ku skutočnej inteligencii majú veľmi ďaleko. O svojej kultúre a inteligencii hovoria najmä sami. Hovoriť však o kultúre a tváriť sa inteligentne za rečníckym stolom v hale na Pasienkoch, to u každého skutočne inteligentného Slováka vzbudzuje iba úsmev na tvári.
Inteligencia - to totiž nie sú len vedomosti či tituly. Je to aj úcta voči svojim spoluobčanom, je to aj tolerancia voči názorom iných, je to aj slušnosť v správaní navzájom, je to aj etika vykonávanej profesie. A v neposlednom rade je to aj úcta voči sebe samému, je to schopnosť mať vlastný rozum a používať ho, mať vlastné svedomie a počúvať ho. Koľkí z tých, čo dnes stoja na čele spoločnosti, sa môžu pozrieť do zrkadla bez toho, aby sa nehanbili sami pred sebou?
Nepochybujem o tom, že väčšina dnešnej slovenskej inteligencie stojí na strane opozície. Je to inteligencia, ktorá nie je chamtivá po moci, po peniazoch, po majetkoch. Patrí k tej časti slovenskej spoločnosti, ktorá chce v prvom rade v pokoji žiť a pracovať pre blaho svojich blízkych a svojho národa. Dnes však cíti, že sú ohrozené základy kultúry, morálky a existencie Slovenska, a preto sa musí zmobilizovať a zreteľne vyjadriť, že stojí na strane rozumu, pravdy a spravodlivosti. Ak v januári v Martine zaznelo, že treba neutralizovať vplyv kňazov, profesorov, učiteľov a lekárov, potom to treba považovať za vyhlásenie boja proti slovenskej inteligencii! Je to zatrúbenie do útoku proti tým, ktorí v celej histórii Slovenska posúvali tento národ dopredu, ktorí stavali základy našej spolupatričnosti s kultúrnou Európou. Slováci by si mali uvedomiť, že aj dnes majú medzi sebou ľudí inteligentných, ktorí sú múdri, skromní, charakterní a pracovití, a pritom nie sú opantaní zlatým teľaťom, mocou ani strachom. Je našou povinnosťou takýchto ľudí podporiť.
Je smutným faktom, že časť slovenskej inteligencie často bývala v rozhodujúcich chvíľach nerozhodná a mäkká, že sa ľahko poddávala tlaku moci, že ochotne kolaborovala s režimom. Dejiny však vždy spravodlivo ohodnotili tých, ktorí išli s národom, i tých, čo šli proti nemu. Tak to bolo aj bude: je úplne jedno, čo si o sebe mysleli oni. Preto aj dnešných macuškovcov, cuperovcov a im podobných raz dejiny zaradia tam, kam patria. Darmo sa budú presviedčať o svojej dôležitosti v dnešnej spoločnosti, darmo si budú nahovárať, že iba oni sú tou pravou slovenskou inteligenciou. Nie sú a nebudú patriť k jej reprezentantom, ostanú zapísaní len ako smutné figúrky prisluhovačov a lokajov.
Slovenská inteligencia si musí uvedomiť svoju silu a svoj potenciál. Do diania v spoločnosti sa musí zapojiť v oveľa väčšej miere najmä technická inteligencia, ktorá vie byť v presadzovaní ideí razantnejšia, vecnejšia a sebavedomejšia.
Dnes sa opäť zo strachu a pod nátlakom podpisujú prihlášky. Opäť sa budú títo ľudia vyhovárať na všetko možné, tak ako sa vyhovárali v roku 1990 na roky sedemdesiate? Vedia, že opäť pomáhajú budovať bezprávie a samovládu? Skutočná inteligencia totiž potrebuje skutočnú demokraciu, nie pokrivenú a falošnú. Je to pre všetkých jasný cieľ, za ktorým musíme ísť.
Samovládca vyhlásil vojnu Slovensku, inteligencii, slušným ľuďom. My na to musíme odpovedať! Je povinnosťou slovenskej inteligencie rozhodne sa postaviť na stranu morálky a pravdy, na stranu európskeho spolužitia a európskej kultúry.
Autor: Prof. Ing. arch. ŠTEFAN ŠLACHTA, rektor VŠMU
