a, ale aj pltníkov na Dunajci, goralov, mladuchy s medovníkovým srdcom. Umelec- -amatér sa dáva inšpirovať tvarmi koreňov a konárov, ktoré premieňa na veselé tváre pltníkov, korheľov, horenosov a potmehúdov. V robustných figúrach sa nevyhýba ani erotickým a politickým narážkam, časté sú však aj jemné, poetické či sakrálne motívy. "Dôležitý je nápad, potom hľadám vhodný materiál," hovorí M. Semančík o svojej tvorbe. Najčastejšie používa hrušku, slivku, orech, jabloň, ale má rád aj tvrdé drevo a "hlavne také škaredé". "Pekné drevo je pekné, ale mne viac vyhovujú všetky tie hrče, zajačie pysky, lebo život treba brať aj s rakovinou, ktorá napáda ľudí, stromy i zvieratá. Inšpirujú ma zdevastované tvary, pozerám sa na svet inými očami," vyznáva sa výtvarník, zámočník, zberateľ a folklorista M. Semančík, ktorý žije a tvorí v Poprade i vo svojom rodisku v Spišských Matiašovciach. Poznajú ho organizátori miestnych, regionálnych i celoslovenských amatérskych súťaží, na ktorých bol neraz aj ocenený. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1985, kde verejnosti predstavil 42 plastík, ďalšie v Starom Smokovci, Červenom Kláštore, Spišskej Novej Vsi, Tatranskej galérii a v Technickom múzeu v budimírskom kaštieli. V zahraničí vystavoval v Budapešti, v nemeckom Weiswaseri a v Norimbergu, v rakúskom Pottensteine. Poslednú samostatnú výstavu mal vlani v Kežmarku. "Cením si všetky svoje diela a dúfam, že sa mi raz podarí vybudovať v rodnej obci galériu ľudových plastík, ktorá by mala byť svojráznou pamiatkou na kraj za Spišskou Magurou, ale predovšetkým na ľudí, ktorí tu žili a žijú a vytvárajú kolorit tohto malebného kraja," prezrádza M. Semančík.
Autor: Jozef Michnica
