Na poslednom, piatkovom Festivale poézie v Divadelnom klube a.ha v Bratislave predstavil svoje exaktné verše jeden z najmodernejších a stále najtalentovanejších súčasných básnikov u nás - Ivan Vojtek. Neuspokojil sa s ich jednoduchým prednesením, ale na štylizovanej scéne s pomocou svojich priateľov - recitovaním, rozprávaním, spievaním, vysvetľovaním - naozaj oslovoval... Prienik jeho známejšej tvorby (Kontraband citov, 1997) a novších básní vytvoril program, ktorý flexibilne moderovala Bibiana Ondrejková (zároveň recitovala a spievala, akoby sa nad ňou vznášal dobrý duch Hany Hegerovej), so zmyslom pre takt, farbu a pointu veľmi civilne prednášal autorove verše s vlastným glosovaním Peter Kočiš, a dvaja hlavní protagonisti - Ivan Vojtek s klaviristom, gitaristom, so spevákom a s autorom hudby Jozefom Švoňavským - ako srdce večera dotvárali túto pozoruhodnú (a na naše pomery neobvyklú) kompozíciu vlastnými skicami. Písať dnes naozaj nové verše nie je vôbec jednoduché, no ešte ťažšie je mať skutočne vlastnú poetiku a nové metafory. Vojtek používa ako inšpiráciu svoj vlastný originálny košíček záujmov. A tak sa stretávajú inšpirácie v kvantovej mechanike, neobvyklej literatúre alebo fantastickej zoológii. A ako výsledok nám z toho vychádzajú trocha pobláznené a pravdou ohromujúce, sem-tam humorné scénky na spôsob raných filmov Quentina Tarantina, kontrastujúce s akoby náčrtkami zákutí prác režiséra Andreja Tarkovského (k tejto úvahe nepochybne prispievajú piesne Mariána Geišberga, ktoré boli počas programu reprodukované ako "vznášajúci sa duch"). Po videní a vypočutí popísaného nezostáva nič iné iba povzdychnúť si nad relatívnou anonymitou básnika a herca Ivana Vojteka, ktorý by si zaslúžil vypredané festivaly poézie.

Autor: Pavel Malovič (Autor je spolupracovníkom SME)