Sedem rokov pustošivého embarga spravilo z Bagdadu mesto prirovnateľné k zle fungujúcemu stroju. Irak Saddáma Husajna je miesto, kde nič nefunguje tak, ako by malo - od nemocníc, ktoré nemajú dostatok základných zásob, cez telefóny, z ktorých sa nedá dovolať, až po hodiny, ktoré neukazujú čas - a Iračania si myslia, že v embargu OSN tkvie hlavný dôvod ich biedy.
V Bagdade už aj zástupcovia OSN tvdia, že embargo bolo politický prechmat. Americké bojové lode kotvia v Perzskom zálive a Saddám Husajn a jeho druhovia sa obohacujú vďaka pašovanej rope. Dramatický pokles vývozu ropy mal za následok nárast irackého dlhu na 200 miliárd dolárov a iracká mena je celkom bezcenná v porovnaní s dolárom. Nezamestnanosť v Bagdade dosahuje už 90 percent. Každá iracká rodina dostáva prídel potravín, ten však ani zďaleka nestačí. Priemerný mesačný plat kvalifikovaných síl je päť dolárov. "Irackí lekári už zabudli, ako liečiť podvýživu, teraz je to však naše hlavné zamestnanie," hovorí Abdulláh Husajn, riaditeľ pediatrického strediska v Bagdade. Jeho nemocnica je rovnako ako ostatné preplnená chradnúcimi deťmi. Podľa jeho slov každá nemocnica v meste stratí denne v priemere jedno dieťa. Tie, ktoré prežijú, často ostanú poznačené trvalými neurologickými poruchami. Mnohé nemocnice nemôžu poslúžiť ani injekčnými striekačkami, či posteľnou bielizňou a ťažko chorí pacienti sú vyzývaní, aby si priniesli vlastné lieky. Niektoré lieky, ako napríklad nitroglycerín, nevyhnutný pri srdcových ťažkostiach, zadržiavajú sankčné komisie OSN, nakoľko sa môžu použiť ako munícia. Zakázaný je napríklad aj grafit a deti v školách nemajú ceruzky na písanie. Pred vojnou v Perzskom zálive základnú školu navštevovalo takmer každé iracké dieťa, teraz je to už ani nie 70 percent. V Bagdade vyrástla nová generácia detí ulice pýtajúcich almužnu.
Iračania by logicky mali obviňovať z toho, čo sa deje, svoju vládu. Ani zástupcovia OSN nedokážu presne odhahnúť Saddámov majetok, ktorý pokračuje vo výstavbe a rekonštrukcii svojich prepychových palácov. Mnohí diplomati pôsobiaci v Bagdade sa však obávajú, že rovnako, ako po potrestaní Nemecka v 20. rokoch, vyrastie v Iraku generácia bažiaca po pomste. Iračania teraz veria, že Saddám spolupracoval so zbrojnými inšpektormi, ale pre Spojené štáty je každá zámienka dobrá, aby ho zrazili na kolená. Keďže majú zakázané študovať za hranicami, čítať zahraničnú tlač, či sledovať zahraničné televízne stanice, stáva sa z Iračanov izolovaný národ. Pre nich vojna s Amerikou stále pokračuje - a straty sú stále väčšie.
Autor: Newsweek, kl
