"V modernom právnom poriadku rozumieme pod amnestiou milosť, ktorá sa neudeľuje jednotlivcovi, ale skupine individuálne neurčených osôb. Milosť je teda individualizovaná a amnestia nie. Ďalší existujúci rozdiel medzi milosťou a amnestiou možno nájsť aj v skutočnosti, že pokiaľ udeleniu milosti predchádza spravidla žiadosť obvineného alebo odsúdeného, resp. jeho príbuzného či inej blízkej osoby, amnestiu udeľuje ústavne oprávnený orgán z vlastného rozhodnutia a bez predchádzajúcich žiadostí."
# Aká je ich história?
"Inštitút amnestie i milosti poznajú právne poriadky štátov prakticky už od staroveku. Ich história sa spája s pôvodným postavením monarchu ako najvyššieho sudcu krajiny. Tento, aj keď nevykonával spravodlivosť osobne, mohol práve na základe svojho postavenia v určitých prípadoch zasahovať do činnosti súdnych orgánov. Bol oprávnený napríklad zmierniť prílišnú tvrdosť zákona alebo odmietnuť vykonanie najprísnejšieho trestu (milosť) v prípade konkrétnych osôb alebo pri významných štátnych príležitostiach prejaviť svoju dobrotivosť a nariadiť upustenie od potrestania za určité trestné činy pre celé skupiny ich páchateľov. Po tom, ako monarchie vystriedali republiky, presunulo sa toto právo na ich prezidentov."
# Ako boli uplatňované v bývalom Československu?
"Túto koncepciu prevzala aj prvá Ústava Československej republiky v roku 1920. V tejto ústave, v súlade so zaužívanými demokratickými tradíciami sa však toto právo prezidenta charakterizovalo ako jeho osobné právo, ktoré bolo neprenosné. Následné socialistické ústavy, spolu s celkovým znižovaním ústavného významu postavenia prezidenta, urobili aj z tohto pôvodne výlučného a neprenosného práva hlavy štátu iba jednu z kompetencií, ktorých sa mohla v čase, keď bol uvoľnený prezidentský úrad, zmocniť vláda. Je iba príznačné, že zatiaľ čo po rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sa tvorcovia Ústavy ČR vrátili aj v tejto oblasti k pôvodnej demokratickej československej ústavnej kompetencii, tvorcovia Ústavy SR ostali verní predchádzajúcemu socialistickému modelu."
# Je obvyklé, aby amnestiu využívala osoba, ktorá je iba dočasne poverená výkonom funkcie hlavy štátu, teda nie je zvoleným prezidentom, ako je to v SR?
"Text Ústavy SR prezidenta nezaväzuje, kedy a za akých okolností má toto svoje oprávnenie využiť. V prípade udeľovania amnestie sa však doposiaľ jednoznačne vždy rešpektovala zásada, že prezidenti túto udeľovali pri osobitných a zreteľahodných príležitostiach. Možno preto jednoznačne konštatovať, že do marca 1998 bolo ústavnou tradíciou na území Slovenskej repbuliky, že amnestiu udeľoval prezident pri príležitostiach, ktoré boli pre spoločnosť v konkrétnom čase mimoriadne významné (napr. 12. apríla 1993 prezident SR pri príležitosti svojho zvolenia do funkcie, 27. októbra 1988 prezident ČSSR pri príležitosti 70. výročia vzniku Československa a 20. výročia vyhlásenia jeho federatívneho usporiadania, 8. mája 1985 prezident ČSSR pri príležitosti 40. výročia vyvrcholenia národnooslobodzovacieho boja českého a slovenského ľudu a oslobodenia Československa Sovietskou armádou). Nie je mi pritom známy ani jeden prípad z ústavnej histórie, v ktorom by v demokratickom štáte vláda zastupujúca hlavu štátu vyhlásila amnestiu iba na základe skutočností, že na ňu dočasne prešli jej ústavné kompetencie."
# Zneužitie amnestie sa týka najmä článkov V. a VI. Ich formulácie už vyvolali otázky o nejasnosti výkladu, koho sa vlastne má amnestia týkať.
"Z hľadiska obsahu možno všeobecne konštatovať, že amnestia i milosť môžu mať podobu tzv. agraciácie (odpustenie a zmiernenie trestu uloženého súdom), abolície (nariadenia, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo) alebo rehabilitácie (zahladenia trestného odsúdenia). Tak amnestia, ako aj milosť sa však vždy vzťahujú na konkrétne uvedené trestné činy alebo tresty.
Práve na základe uvedeného možno formulácie použité práve v článkoch V. a VI. amnestie udelenej dňa 3. marca 1998 predsedom vlády SR vykonávajúcim ústavne zverené funkcie prezidenta, charakterizovať ako zarážajúco právne nekvalifikované a zmätočné. Či to bol úmysel alebo náhoda, vedia zrejme iba tí, ktorí navrhovali text príslušných článkov. Ukazuje však ako veľmi pravdepodobné, že práve ich znenie nedokáže uzavrieť možnosť na preskúmanie uvedených činností súdnymi orgánmi a dosiahnutie spravodlivosti v budúcnosti. Umožňuje to skutočnosť, že referendum sa v dňoch 23. a 24. mája nevykonalo, nakoľko bolo zmarené a trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny sú zrejme odlišné od samotného trestného činu jeho zavlečenia do cudziny."
