Pri výkopových prácach na hlavnej pobočke ČSOB v Trenčíne objavili v roku 1996 mohutné a kompaktné základové murivo. Len niektorí znalci miestnej histórie mohli vtedy vytušiť, že v stredoveku tu zrejme stál komplex kláštorných stavieb. Najstaršia veduta mesta z obdobia okolo roku 1580 lokalizuje v tomto priestore zhluk bližšie neidentifikovateľných budov, ktoré sú označené ako "claustrum". O niečo mladšie rytiny zo 17. a 18. storočia tu však už nezobrazujú žiadnu zástavbu. Na tomto mieste bol teda stredoveký kláštor, ktorý zanikol v nepokojných dobách tureckých vpádov, bojov o uhorský trón či náboženských rozbrojov. Vo vzťahu k Trenčínu sa spomína predovšetkým rád johanitov a františkánov. Johaniti patria medzi takzvané mužské rytierske rády spoločne s templármi a častokrát sa ich názvy zamieňajú. U nás je pre nich zaužívaný termín križiaci, keďže sa zúčastňovali na križiackych výpravách do Svätej zeme, kde bojovali proti Saracénom a vykupovali kresťanských zajatcov. V súčasnosti ich poznáme aj pod názvom maltézski rytieri, pričom v novoveku sa venujú prevažne hospitálnej starostlivosti. Písomné pramene vypovedajú o ich príchode do Trenčína okolo roku 1200, odišli z neho asi v roku 1301, pretože podporovali za nástupcu na uhorský trón Karola Róberta. To nebolo v súlade s politickou orientáciou Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý zastával záujmy českých Přemyslovcov. K roku 1301 je v písomných prameňoch záznam, že v Trenčíne bolo kolégium františkánov, avšak údajne kostol, ktorý používali, tu stál už predtým. V podstate mierumilovní, žobraví mnísi františkáni tak viac-menej vystriedali johanitov. Podľa ďalších záznamov kláštor františkánov vyhorel počas husitských vojen, avšak jeho existencia je potvrdená ešte v 16. storočí. Ďalšie záznamy hovoria o tom, že kláštor po požiari roku 1528 počas obliehania cisárskym generálom Katzianerom vyhorel, postupne pustol, avšak kostol naďalej slúžil svojim účelom až do obliehania Rákóczim v roku 1704. Znovuvybudovanie a obnovenie kláštora údajne zakázal Katzianer zo strategických dôvodov, a preto sa františkáni v roku 1531 definitívne odsťahovali. Potom toto miesto využívali ako mestský cintorín a v 19. storočí, keď už mestské fortifikácie strácali svoj význam, sa na mieste niekdajšieho kláštora opäť realizovala výstavba. Zaujímavý vývoj priniesli 70. roky. Podľa pôvodného projektu sa malo vybúrať celé priestranstvo medzi Štúrovým námestím, Hviezdoslavovou a Vajanského ulicou. Zbúraním historických budov malo vzniknúť megalomanské námestie. Chaotickosť výstavby mala v 90. rokoch vyvážiť novostavba banky. Vzhľadom na objavené stredoveké murivo bolo možné aspoň symbolickú časť originálu zakomponovať do suterénnych priestorov banky. Murivo je viditeľné cez sklenenú priehľadovú stenu v pasáži.
Autor: JÁN VAVRUŠ
