Na tri dni prepožičalo bratislavské divadlo Astorka svoje javisko pražskej Ypsilonke. Stalo sa tak vďaka tradícii vzájomného vymieňania si predstavení. Studio Ypsilon tentoraz pricestovalo s hudobnými komédiami Horké to někdo rád a Vše pro firmu (obe v réžii Jana Schmida) a s Hymnou, ktorú predviedlo Studio Studia Ypsilon, teda študenti DAMU pod vedením Ladislava Smoljaka. Najväčší divácky záujem bol o inscenáciu Horké to někdo rád, keďže titul je preslávený filmom, navyše je v ňom najväčšia koncentrácia televíznych hviezd Ypsilonky (Dejdar, Lábus, Kretschmerová, Eben, Vacek...). Diváci sa síce zabávali dobre, kvality textu sú nesporné, výborné boli aj hudobné a spevácke vystúpenia protagonistov v naštudovaní M. Kořínkom. Napriek tomu, paradoxne, práve toto predstavenie bolo najprvoplánovejšie, najviac balansovalo na hranici vkusu (prehnané líčenie, kostýmy, miestami komunálny humor, najmä M. Dejdara a J. Lábusa, ktorí predviedli svoje rutinné bavičské parkety). Naopak, hra Vše pro firmu Karla Poláčka vyslovene režisérovi Schmidovi, hercom a vôbec poetike Ypsilonky sadla skvele. Predviedli malebnú "saturninovskú" komédiu dýchajúcu noblesou a pohodou prvej republiky. Tatinka flamendra, ktorého chce umravniť a preto oženiť jeho suchársky syn, s veľkým šarmom zahrali Jiří Schmitzer a Miroslav Vladyka. Rovnako ostatní herci ako zamestnanci firmy, slúžka Kristínu, vyslúžilý vojak Pavla Nového, šantánové "holčiny" či tetička Lenky Termerovej a dohadzovačka Jany Synkovej boli pôvabnými nezameniteľnými postavičkami dotvárajúcimi atmosféru predstavenia. A samozrejme nestarnúce dobové šlágre a la Brouk na zádech v adaptácii M. Kořínka a v skvelom podaní Jana Jiráňa i ostatných. Schmidova autorská metóda neustáleho scudzovania a absurdít zabudovaných do predstavenia nepôsobila rušivo a násilne, ako sa to občas stalo pri prvom titule. Hymnu, ktorú posledný večer zahrali študenti pôsobiaci popri Ypsilonke, režíroval L. Smoljak. Študenti predviedli typický cimrmanovský kus: do pauzy prednáška, tentoraz exkurz do dejín českej hymny. Zopár faktov, zopár mystifikácií, malé postrašenie divákov, že pri odchode z divadla budú "námatkovo" preskúšaní. A po pauze Smoljakova divadelná verzia, hra o tom, ako to vlastne bolo s Tylovou Fidlovačkou a textom piesne Kde domov můj. Pôvabné pohrávanie sa s patetickým vlastenectvom českých a nemeckých Čechov, s češtinou i nemčinou. Ukážka, že vlasť môže mať človek rád aj bez toho, aby všetko národné bral tak mrazivo vážne. Že sa naopak, dá (a aj má) aj z tejto témy uťahovať a citlivo ironizovať. Vyznieva to láskavejšie, sympatickejšie a pravdivejšie než horlivé ruky na srdciach zapálených militantných národniarov, ktorým je vlasť "svätá" a nestrpia o nej žiadne žarty.