KOŠICE (TASR) - Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na Slovensku označil za miznúce stopy histórie Igor Slepcov, historik z Vojenského múzea vo Svidníku. Svoje tvrdenia ilustroval situáciou v kraji pod Duklou. Hoci na základe medzinárodných dohôd vojenské hroby a cintoríny nepodliehajú zrušeniu, akoby sa vytrácali. Jestvujúce cintoríny sú zanedbané a zabudnuté. Hroby rakúsko-uhorských i ruských vojakov, ktoré boli v každej obci pod Duklou, zarástli trávou a upadli do zabudnutia. Zmizli z nich kríže i pamätné označenia. Zabudlo sa na ne, hoci to boli najtolerantnejšie cintoríny, na ktorých spolu ležali vojaci obidvoch znepriatelených armád, muži rôzneho vierovyznania, pôvodu, veku a národnosti. Prvé vojenské cintoríny sa na dnešnom území regiónov Svidník a Stropkov objavili v rokoch 1916 až 1918, rok po prechode frontu. Mnohé z nich, najmä 31 vojenských cintorínov, ktoré pri poľsko-slovenskej hranici vybudoval významný slovenský architekt Dušan Jurkovič, mali charakter mohutných vojenských cintorínov, na ktorých Maďari budovali pomníky, ozdobné múry. Takým bol napríklad cintorín v Mlynárovciach, ktorý sa dnes ťažko hľadá, hoci pozostáva zo 130 hrobov a v nich je pochovaných 750 vojakov. Druhá etapa sústreďovania padlých na vojenských cintorínoch sa uskutočnila v rokoch 1921 až 1923, keď boli exhumovaní a znova pochovaní prevažne neznámi vojaci. Boli však aj prípady presnejšej identifikácie než len podľa zvyškov uniforiem, keď napríklad v obci Bodružal boli podľa vyznamenaní určené mená dvoch ruských vojakov. O tom, že v okolí Duklianskeho priesmyku navždy ostali príslušníci národov z takmer celej Európy, svedčia dostupné informácie, podľa ktorých napríklad na cintoríne v Cernine je pochovaných 326 vojakov, medzi nimi aj 30 Poliakov, 18 Rumunov a jeden Juhoslovan. Sú aj cintoríny, kde podstatná časť pochovaných bola identifikovaná. Napríklad v Dubovej, kde z 59 pochovaných identifikovali najviac rakúskych vojakov. Ako príklad miznúcich cintorínov môže poslúžiť vojenský cintorín v Hunkovciach, ktorý je situovaný pri potoku a z ktorého voda odniesla podstatnú časť. V roku 1916 tam bolo pochovaných 130 predovšetkým rakúsko-uhorských vojakov.