Sochy to majú ťažké. Musia niesť na pleciach ťarchu svojho života, nesmú sa pohnúť a povedať si svoje. Majú ústa i oči zaliate bronzom. Ale mýlil by sa každý, kto by si myslel, že sochy nič necítia. Vnímajú všetko, čo sa deje okolo nich. Z času na čas sa sochy odstraňujú. Králi, kancelári, dejatelia, dokonca aj básnici a umelci vôbec sa jedného dňa dostanú na cintorín sôch. A takýto koniec čaká aj diktátorov, ktorí si dali urobiť sochy ešte za života. Bola doba, keď sa hnev ľudí naplnil, a pretože diktátori už boli mŕtvi, obrátil sa proti ich sochám. Odviezli ich preč a tých, čo boli v nadľudskej veľkosti, rozpílili na jednotlivé časti. A pretože noví, rodiaci sa diktátori nemali ešte toľko odvahy, aby si dali postaviť svoju sochu, chvíľu bolo medzi sochami ticho. A potom sa rozhodlo, že sa postaví socha milencov. Milenci ešte svoj pomník nemali. A najmä - milenci by mali vydržať dlhšie ako diktátori. Milenci sú veční, milenci nepadajú s režimami. V najhoršom prípade sa zmení iba meno sochy. Keby bolo treba, mohli by sa volať Radostná budúcnosť, Naša nádej, Mladí nám veria... Vyhliadli vhodné miesto - bolo to malé, útulné námestíčko. Objednali sochára a po čase bola socha hotová. Presnejšie povedané, bolo to súsošie o dvoch ľuďoch. Nijaké slávnostné odhaľovanie sa však nekonalo. Pretože to boli iba milenci - nie nejakí činitelia, aj keď aj takí milenci všeličo činia a vyčíňajú. Milenci boli v cudnom objatí, ktoré zároveň dômyselne zahaľovalo všetky ich prednosti, pre ktoré sa z ľudí stávajú milenci. Mali okamžitý úspech. Chodili sa k nim fotografovať turisti z cudziny, pretože to bola široko-ďaleko jediná pekná socha. Domáci úradníci vodili k soche zahraničných úradníkov, aby im ukázali, že u nás už nie sú diktátori. A aby sme nezabudli: chodili k nim milenci. Tí naozajstní, skutoční, z mäsa a kostí, vášní a lásky. Ale to boli iba veľmi neoficiálne, neorganizované a súkromné návštevy. Pod sochou milencov sa objímali naozajstní milenci, zohrievali sa bozkami, smiali sa a mlčali, rozprávali sa očami a dotykmi. Milenci na podstavci boli z kameňa, ale čím viac ľudských milencov ich navštevovalo, tým viac sa menili. Kameň akoby mäkol, dostával ružovkastú farbu a teplo ľudského tela. Už sa to nedalo nevidieť: milenci zo súsošia sa pomaličky, ale nezadržateľne menili. A jedného dňa, keď sa polnoc začínala nebadateľne meniť na skoré rozvidnievanie, milenci v tej istej chvíli pocítili, že už nedržia v náručí kamenné telo toho druhého. Pocítili jeho teplo a mäkkosť a prúdenie krvi. Pocítili, že dokážu cítiť. Zoskočili z podstavca

a ruka v ruke odkráčali do života. Na druhý deň noviny písali niečo o vandalstve, provokáciách a o novom druhu únosov - o únosoch sôch. A do toho kútika na malom námestí chodili už len mladí zamilovaní. Dlho tam stáli v objatí a boli nehybní ako - sochy.