Rímsky cisár Caligula bol od malička navyknutý byť v centre pozornosti, obklopoval sa pochlebovačmi, ale i sám sa naučil udržiavať si priazeň mocných lichôtkami a pretvárkou. Keď nastúpil na cisársky trón, tak celkom prirodzene očakával, že všetci sa budú tak správať i k nemu. Obdobie, v ktorom vládol, bolo prechodom od republikánskeho zriadenia k cisárstvu, obmedzovala sa právomoc senátu, ktorý dovtedy bol skutočným zákonodarným orgánom, i právomoc ostatných republikánskych inštitúcií - konzulov či praetorov, ktoré ešte formálne pretrvávali, kým ich neskôr cisár Dioklecián celkom nezrušil. Zavádzala sa silná osobná diktatúra, v ktorej sa Caligulova zlá povaha naplno prejavila. Konzulov, senátorov, ba ani bohatých patricijov si nevážil, posudzoval ich iba podľa toho, ako mu lichotili alebo ako mu mohli poslúžiť. Dejiny s trpkosťou spomínajú na jeho výčiny - obnovil mimoriadny hrdelný trest za urážku cisára, postavil sa na roveň Boha a vyžadoval voči sebe božskú úctu, svojmu koňovi udelil kňazskú hodnosť, aby slepú oddanosť a poslušnosť voči sebe povýšil na najvyššiu cnosť, chcel preňho dosiahnuť i hodnosť konzula - čo bol vtedy najvyšší volený štátny úrad, vodil ho so sebou i do senátu, aby od takto ponížených senátorov vyžadoval úctu i pre tohoto svojho "poradcu pre všetky oblasti". Akým nepekným bol Caligulov život, takou nepeknou bola i jeho smrť - zavraždili ho vo vlastnom paláci. Jeho duch odvtedy blúdi svetom a prináša ľuďom nešťastie spôsobené zneužívaním nekontrolovanej moci. Neobišiel ani Slovensko - o tom by vedel rozprávať prezident so svojím synom, zavraždený R. Remiáš, poslanec Gaulieder či opoziční zástupcovia občanov, ktorí možno majú menšiu možnosť ovplyvňovať veci verejné ako Caligulov kôň. Ba i niektorí koaliční poslanci, ktorí vraj pre integráciu Slovenska do európskych štruktúr urobili menej ako dnešný "poradca pre všetky oblasti", už možno tušia, že z parlamentu sa stáva formálna inštitúcia, ktorej úlohou má byť prikyvovanie vládcovi. Veď iba tak je možné, že tí istí, čo celé funkčné obdobie boli skalopevne presvedčení o tom, že Slovensko potrebuje slabého, iba na reprezentáciu určeného prezidenta, čo intenzívne okliešťovali jeho právomoci, čo mu v tomto zmysle ešte v decembri upravovali tohtoročný rozpočet, tí istí musia teraz na príkaz samoľúbeho vládcu zrazu horliť za silného, nebývalými právomocami vybaveného prezidenta. Caligulov duch, jeho veselo erdžiaci koník, ani ich servilní pochlebovači už nepatria na súčasnú európsku politickú scénu, občas sa ešte objavia na tej divadelnej. Je pravdou, že slovenské národovstvo vždy bolo akosi späté s amatérskym divadlom, ale to pramenilo z nadšeného srdca a šľachetného úmyslu. Fušovať doň za bohatú privatizačnú výslužku je mimoriadne nechutné.
Autor: PAVOL STANO, Nový Smokovec
