Priekopník abstrakcie, maliar kozmu - tak znie titul výstavy vo Veľtržnom paláci v Prahe, ktorá v reprezentačnej podobe predstavuje pôvodom českého umelca Františka Kupku (1871-1957). Akýmsi stredobodom expozície, ktorú zo svetových zbierok pripravili riaditeľ zbierok moderného umenia Národnej galérie v Prahe J. Anděl a D. Kosinská, je Kupkov obraz Amorfa - Dvojfarebná fúga, ktorý spolu s Chromatikou zastupoval F. Kupku na Jesennom salóne roku 1912 a boli tak prvými abstraktnými obrazmi vystavenými v Paríži. Mimoriadna historická hodnota obrazu sa spája s dôležitým svedectvom o Kupkovej filozofii a jeho tvorivých postupoch. Amorfa odhaľuje zložitosť umelcovho myslenia a rozmanitosť jeho záujmov a inšpirácií, ktoré predstavovali napríklad výtvarná analýza pohybu, fascinácia rytmom, kozmická imaginácia a očarenie hudbou ako abstraktnou umeleckou formou. Pri tvorbe tohto obrazu si Kupka dokonca dával predohrávať Bachove fúgy. Slávneho predstaviteľa parížskej bohémy, básnika G. Apollinaira, inšpiroval tento obraz k vytvoreniu nového smeru - orfizmu. Hoci ťažisko expozície, v ktorej sú aj diela z takých múzeí ako Centre Pompidou v Paríži či Guggenheim v New Yorku, je na rokoch 1900-1930, je zaujímavé sledovať Kupkove "predmetné" východiská z konca 19. storočia. Secesná dekoratívnosť poznačená symbolistickou atmosférou, odkazy k rôznym historickým zdrojom (Egypt, Grécko, hinduizmus) hľadajú cez Kupkovu individuálnu mytológiu jedinú všezahrňujúcu pravdu. Je tu citeľný výtvarný pohyb od bohatej farebnosti k monochrómnosti, od bujných tvarov k "umierneným" krivkám, ktoré sa vlnia po ploche, až zastávajú v priamkach. Kupka ako keby sa stotožnil v postave Promethea odhaľujúceho tajomstvá vesmíru. Podľa F. Kupku hlavnou tvorivou schopnosťou umelca je vytvorenie "druhej skutočnosti", kde sa spája reálne so subjektívnym. Dá sa povedať, že všetky diela až do roku 1930 majú "reálny" základ a jeho formy vyjadrujú fascinujúci vzťah medzi prírodou a duchom. Napriek tomu Kupka sa ako abstraktný maliar nedožil slávy Kandinského, Picabiu či Maleviča a jeho úplná rehabilitácia prichádza až o takmer 50 rokov po jeho smrti.
Autor: ĽUDO PETRÁNSKY ml., Praha
