# Leva ste získali za výkon vo filme Bumerang. Bol nominovaný i v kategóriách vedľajšia mužská rola a hudba. Režisér Hynek Bočan zaň zas získal na festivale v Monte Carle Striebornú nymfu. Čo snímka znamená pre vás, samozrejme, okrem leva?
"Veľkú príležitosť a záväzok. Že človek vzhľadom na situáciu, aká dnes je, vôbec dostal takúto sťažňovú rolu. A navrch ešte s takou témou. Dokonca, scenár mi písali trochu na telo. Napríklad zohľadňoval, že nemám rád, keď sa vo filme veľa hovorí. Jednak sa zle učím text a potom, myslím si, že veľa vecí sa dá urobiť aj bez slov."
# Bumerang je nakrútený podľa rovnomennej poviedky Jiřího Stránského. Opisuje život "mukla" v komunistickom lágri päťdesiatych rokov. Spisovateľ touto skúsenosťou sám prešiel. Bol vám predobrazom pri tvorbe postavy?
"Priveľmi sme sa nekontaktovali. Osobne sa vlastne poznáme až od čias, keď sa film už realizoval. Chodil na nakrúcania a od prvého okamihu mi bol sympatický."
# Bumerang je vraj prvý film naplno ukazujúci, čo sa dialo v komunistických koncentračných táboroch. Aký to bol pocit, zažiť to, hoci len vo filme?
"Celé Československo bol predsa jeden veľký láger. Na hraniciach drôty, stáli tam vojaci, a keď niekto cez ne chcel a nemal policajne schválenú doložku, tak ho zastrelili. Stačí mať pamäť. Navyše, nie som nositeľ modrej knižky, absolvoval som vojnu pri posádke, takže mi nerobilo problémy predstaviť si tamojší režim. A bol to pracovný tábor, nie vyhladzovací. Mali tu síce iný meter na politických, ale nebolo to až také, ako to poznáme z fašistických koncentrákov. Povedzme, väzňov nemučili natoľko hladom, pretože potrebovali urán, a teda výkony.
Vďaka šesťdesiatemu ôsmemu mám pomerne kompletné informácie o komunistickom režime. Práve preto bola normalizácia strašná a napáchala obrovské morálne škody, že každý vedel a pritom oficiálne zaujímal k režimu ústretové stanovisko."
# Vy ste sa ako správali?
"Ako ostatní. V podstate som bol tiež lojálny. Vzdoroval som tým, čo sme hrali. Desať rokov som bol v divadle v Ústí nad Labem, kde pracovali režiséri ako Schorm, Herz, Grossman - špička československého divadla, ktorá mala Prahu zakázanú."
# Narodili ste sa roku 1949, v päťdesiatych rokoch ste boli teda malým chlapcom. Ako si ich pamätáte?
"Cítil som, že niečo nie je v poriadku. Ale človek si zvykne a berie to ako realitu. Osobne ma vývoj prekvapil. Bol som presvedčený, že dožijem v socializme. Vyzeral neotrasiteľne, so Sovietskym zväzom za chrbtom. Po skúsenosti zo šesťdesiateho ôsmeho bolo jasné, že najprv sa musí niečo stať v Rusku. Pretože aj keď v okolitých krajinách bol pohyb, ,totáč` to držal a bol ochotný ľudí hoci postrieľať. Ako sa koniec koncov niekoľkokrát stalo."
# Bumerang je film miestami ponurý a až krutý. U nás sa práve premieta tiež film o lágri - Tábor padlých žien. Pri ňom naopak zaznieva výhrada, že je pripekný. Tvorcovia operujú tvrdením, že ľudia vlastne ani nechcú vidieť tú hrôzu.
"Myslím, žeby sme to občas mali pripomenúť. Dorastajú nové generácie a hrozí, že nebudú vedieť, čo komunizmus vlastne znamená. Pretože tá ideológia môže byť prezentovaná trebárs na báze spravodlivejšieho sociálneho systému. Ale my ho poznáme, vieme, ako vyzerá socializmus."
# V Stránského diele je i humor, ktorý bol vraj preňho nevyhnutný na prežitie. Znamená niečo podobné pre vás pôsobenie v Ypsilonke? Ste tu od osemdesiateho piateho, teda od čias hlbokej totality.
"Ypsilonka pre mňa pôvodne znamenala miesto v Prahe. Jej poetika nie je úplne moja krvná skupina, skôr inklinujem ku klasike, kamennému divadlu. Ale keďže je tu veľa hudby a ja som pôvodne bigbíťák, nie herec..."
# Ako to, že nie ste herec? Máte predsa DAMU.
"To áno, ale začínal som ako zámočnícky učeň, na strednej škole som študoval silnoprúd, až potom som šiel na DAMU. Žiadna priamočiara cesta, nemal som premyslené, čo budem v živote robiť. Jediné, čo som vždy chcel, bola muzika. A v Ypsilonke to ide, človek sa môže realizovať ako autor i ako interpret. Máme napríklad predstavenie koncipované ako koncert rockovej kapely. Volá sa Horor band, na bicie hrá Martin Dejdar, ja som kapelník. To by v inom divadle nešlo."
# Svoj recitál ste nahrali aj na cédečko. Je vraj najlepším dôkazom, že ste "furt bigbíťákom". Priblížte trochu váš vývoj muzikanta.
"Jednoducho, v štrnástich mi ,ruplo v bedni` a úplne som sa zbláznil. Nič iné než muzika ma nezaujímalo. Preliezal som s odretými ušami, dokonca som aj prepadol. V šesťdesiatom ôsmom som dostal guľu z ruštiny. Reparát som mal robiť v lete, ale vtedy sem vtrhli ,Rusáci`. Takže som ho nerobil, lebo kto by vtedy niekoho vyhodil kvôli ruštine. Vlastne ma zachránili. Nikto na svete netuší, že tá medzinárodná bratská pomoc bola vlastne určená mne."
# Imidž Ypsilonky je rodinné divadlo. Herci často zdôrazňujú, akí ste kamaráti, že spoločne jazdíte na dovolenky a podobne. Naozaj sú tu také dobré vzťahy?
"Poviem jeden príklad. Keď po osemdesiatom deviatom dochádzalo k rozličným zmenám, praskalo to aj v divadlách. U nás však nikto šéfovskú rolu Jana Schmida nespochybnil. Všetci sme rešpektovali, že je to jeho divadlo, a keby sa mi tam prestalo páčiť, odídem a nebudem premýšľať, že to divadlo sa tu robí blbo, a ako by som to robil ja."
# V muzikáli Horké to někto rád hráte s Dejdarom muzikantov prezlečených za ženy. Je to poňaté dosť "crazy", kostýmy, líčenie, herectvo, všetko je zámerne predimenzované. Trochu ma prekvapila táto vaša poloha, doteraz som vás skôr poznala ako senzitívneho pána pivovarníka z Postřižin či nejakého tragického hrdinu. Ako vám vyhovuje takáto ,bláznivá` poloha?
"Dobre. Väčšinou som obsadzovaný do dramatických, vážnejších rolí. Mne je ale najbližším žánrom tragikomédia a komediálnu polohu tiež zmáknem."
# Spomínaný titul je preslávený filmom s Curtisom, Lemmonom, Monroe. Je to síce záruka diváckeho záujmu, na druhej strane kvalita filmu zaväzuje. Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že sa Jan Schmid ide "zmocniť" tejto témy?
"Keďže som v Ypsilonke už množstvo rokov, viem, že je tam možné všetko. Napriek tomu, že niektoré veci vyzerajú nerealizovateľne. Keď sa niečo takéto ide robiť, určite mi neprebehne hlavou, že to nepôjde."
# Ako mladý herec ste často hrávali s otcom Jiřím Sovákom. Napríklad v seriáli Chalupáři alebo v komédii Marečku, podejte mi pero. Teraz si už dlho nespomínam na žiadny film, kde by som vás videla dohromady.
"Začal som si budovať vlastné meno a v tom by som vytrval. Trvalo mi vlastne dvadsať rokov, než som sa dopracoval k tomu, že dnes už nikto nepovie - to je syn Sováka, ale povie moje meno, a tým to zhasne."
