Pár minút pred treťou popoludní sa vo štvrtok priestor pred Mestským kultúrnym strediskom v Liptovskom Hrádku zapĺňal ľuďmi. Mávali mestskými zástavami, niektorí držali kytičky kvetov, jednoznačne sa schyľovalo k slávnosti. A dôvodom na ňu bol návrat dvoch Hrádočaniek zo zimnej olympiády v Nagane - Marcely Pavkovčekovej a Sone Mihokovej, najúspešnejšej slovenskej športovkyne so štvrtým miestom. Na obidve biatlonistky s obrovskými kyticami kvetov a miernym napätím čakali aj matky, objatie s dcérami im už dlho chýbalo. Pani Pavkovčeková priznala, že celú olympiádu presedela pred televíznou obrazovkou. Hoci sa Marcele štartovať nepodarilo, bola to príležitosť zbierať skúsenosti. "Marcelka športuje od tretej triedy základnej školy, to sme mali už dve odrastené deti a mohli sa jej venovať. Jej najväčším úspechom dosiaľ bolo striebro z juniorských majstrovstiev sveta v roku 1996. Samozrejme, pre nás sú jej športové výsledky obrovským šťastím." Matka Sone Mihokovej priznáva, že chcela mať z dcéry muzikantku, chcela ju viesť k hudbe, ale vyhral manžel so športom. "Vrcholový šport je drina, Sonku si doma veľmi neužijeme, dúfam, že teraz zostane aspoň týždeň. A či som držala palce? Samozrejme, najradšej by som ju cez tú obrazovku ťahala do cieľa!" Dav očakávajúci hrádocké olympioničky poriadne zhustol a keď za zvukov ľudovej hudby Bystrianka z auta vystúpili dievčatá spolu s trénerom Jurajom Sanitrom a šéfom biatlonového zväzu Benjamínom Leitnerom, začali sa vlny potleskov a skandovanie Vitajte doma! Strelilo šampanské, nechýbali stisky rúk, objatia, priateľské potľapkanie ramien. Hrdosť na svoje rodáčky vyjadril aj primátor mesta Július Medvedi. "Toto uvítanie mi utkvie v pamäti, je to od Hrádočanov milé, že si nás uctili," hovorí Soňa. Priznala sa, že počas pobytu v Nagane jej najviac chýbala rodina. Teraz ju prišla vítať dokonca aj malá, jedenapolročná krstná dcéra. "Myslím, že ani ju, ani svoje dieťa, keď raz nejaké budem mať, nebudem viesť k vrcholovému športu. Aspoň nie zimnému. Koľkokrát som na tréningoch mrzla, až som plakala! Povedala som si, že nikto iný z mojich blízkych takto trpieť nebude," s úsmevom sa priznáva biatlonistka, ktorej osudom sú štvrté miesta. "Pre mňa je umiestnenie z Nagana úspech, myslela som, že skončím do šiesteho miesta. Pýtate sa, kedy premením zemiakové medaily na kovové? Ťažko povedať, pochopiteľne, že by som chcela čo najskôr. Na budúci týždeň pokračujú súťaže Svetového pohára, to ešte musím konzultovať s trénerom, radšej by som štartovala až na majstrovstvách sveta v neolympijských disciplínach budúci víkend. Po výsledkoch z olympiády budú ľudia od nás veľa očakávať, ja sa chcem poriadne pripraviť, aby som ich nesklamala," upresňuje Soňa. Dodáva, že z celej olympiády nevidela prakticky nič, tešila sa na hokejové turnaje, na korčuľovanie, ale čas im nehral do karát. Obidve hrádocké biatlonistky ešte dlho po slávnostnom privítaní nemali šancu odísť s rodičmi domov. Nemohli predsa odmietnuť Hrádočanom autogramy, keď im počas olympiády tak držali palce.