rom vnútra, premiérom a predsedom parlamentu. V roku 1950 bol donútený odísť z gymnázia tesne pred maturitou (po otcovom a bratovom zatknutí) a neskôr získal miesto v reklamnom podniku Čedok-Propag. 16. januára 1953 bol odsúdený na osem rokov v procese proti ilegálnej skupine, do ktorej nikdy nevstúpil. Po amnestii roku 1960 bol podmienečne prepustený, pracoval v stavebníctve a baníctve a zároveň začal spolupracovať ako scenárista s režisérmi M. Fričom, I. Passerom a H. Bočanom, prekladal z angličtiny (Jack Schafer: Jezdec z neznáma). Nepodarilo sa mu získať stále miesto na Barrandove, od roku 1965 pracoval na benzínovej pumpe na Opletalovej ulici v Prahe. Podľa jeho slov si o udalostiach roku 1968 nerobil ilúzie, i keď bol členom K 231. V auguste 1968 emigroval s rodinou do Viedne a Štrasburgu, ale už na jeseň 1968 sa vrátil domov a ďalej pracoval ako pumpár. V decembri 1973 bol znovu zatknutý a na základe falošného obvinenia z machinácií s naftou odsúdený na tri a pol roka väzenia. V decembri 1975 bol po dvoch rokoch podmienečne prepustený. Po návrate začal pracovať v Štátnom súbore piesní a tancov, najprv ako kulisár, neskôr ako javiskový majster a režisér a pracoval tam až do marca 1990. V rokoch 1990 - 1992 riadil zahraničné oddelenie Českého literárneho fondu, potom bol zvolený za prezidenta českého centra PEN klubu - túto funkciu zastáva dodnes.

Literárne dielo: Štěstí (poviedky z väzenia, po prvýkrát vyšli roku 1969, po druhýkrát v rozšírenej podobe roku 1991, poviedku Bumerang sfilmoval H. Bočan), Zdivočelá země (román o príbehoch z pohraničia z leta roku 1945, kniha vyšla v roku 1991, o rok neskôr získal za ňu cenu E. Hostovského), Povídačky pro Klárku (kniha pre deti vznikla na základe listov, ktoré autor písal svojej dcére z druhého väznenia, ilustrácie M. Forman - jeho brat Petr je manželom Stránského dcéry, vydaná roku 1996), Zdivočelá země, Aukce (dvojdielna románová sága začína koncom vojny a pokračuje až do roku 1995 - ČT vysielala podľa románu televízny seriál režiséra H. Bočana, kniha vyšla v roku 1997 vo vydavateľstve Hejkal).

Dvadsiaty piaty február 1998 - čiže 50. výročie komunistického puču skôr nazývaného "víťazný február" - si spisovateľ, scenárista a člen Konfederácie politických väzňov Jiří Stránský vybral za deň autogramiády svojej knihy poviedok Štěstí, ktorá bola onedlho po jej prvom vyjdení roku 1969 spolu s jej autorom zakázaná. Uvedenie knihy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Hejkal v treťom, doplnenom a rozšírenom vydaní, v pražskej literárnej kaviarni Viola sa však podľa autora nemá brať ako provokácia. "Väznenie nevinných v krimináloch, táboroch a uránových baniach bolo priamym dôsledkom nástupu komunistického režimu u nás a je tiež dôvodom, prečo komunizmus nemôže a nesmie byť rehabilitovaný..."

m Možno teda chápať vydavateľské načasovanie knihy ako pocit vášho vnútorného zadosťučinenia?

"Vždy som bol presvedčený, že sa týchto dní dožijem a cítim zadosťučinenie, že sa tak stalo. Nie som retrospektívny človek, ktorý by sa vracal k tomu, ako trpel. Naopak, zo svojej minulosti sa vždy snažím vytiahnuť maximum pozitívneho."

m Kniha Štěstí je teda symbolom vášho osobného šťastia?

"Možno, že na prvý pohľad je to paradoxný názov pre knihu, ktorá sa odohráva v táboroch a väzniciach 50. rokov a jej hrdinami sú ,muklovia` - muži určení na likvidáciu. Z nevinných obetí - až na výnimky, sa v poviedkach nehovorí o dôvodoch väznenia, pretože žiadne dôvody neboli - robí hrdinov práve to, že dokážu zostať nad zlom, ktoré ich obklopuje, uchovať si svoj vlastný vnútorný svet. Nezabúdajú na také slová, ako je láska, kamarátstvo, pomoc a šťastie. Sú tu však aj dobrodružné príbehy, plné humoru, ktorý bol nevyhnutný na prežitie."

m Humorný nadhľad ako spôsob tolerancie k minulosti?

"Som známy, že vzhľadom na moje skúsenosti som jeden z najtolerantnejších. Vďaka múdrym ľuďom, ktorých som stretol vo väzení, som veľmi rýchlo prišiel na veľmi dôležitú vec. Prvé, čoho sa musím zbaviť, je túžba po pomste a nenávisti, lebo ja by som sa stal jej prvou obeťou. Ono sa to dobre hovorí, avšak než sa tým človek prehryzie, tak to chvíľu trvá. Nepopieram, že keď sa mi podarilo vo väzení dostať sa na takzvaný druhý breh, bola to pre mňa obrovská úľava. V tej chvíli mi chutil život omnoho viac. Krutá väzenská realita totiž neúprosne zžiera. Mesiace a mesiace človeka mlátia a robia z neho handru..."

m ...aj vás fyzicky trýznili?

"Prišiel som o deväť zubov, zničili mi obličky... Viem, že túžba pomstiť sa je zdanlivo prirodzená, no zároveň viem, že to je to najhoršie, čo sa môže človekovi stať."

m Odpúšťanie ako rezonancia kresťanského princípu?

"Nejde len o princíp kresťanského odpúšťania, aj keď by ho človek v sebe mal mať. Aby bol človek schopný odpúšťať, musí sa najprv zbaviť zlosti."

m Cítite sa byť dobrým človekom?

"Nemyslím si o sebe, že som dobrý človek. Myslím si však, žeby bolo hriechom neodovzdať ďalej to, čomu ma život naučil. Nie som misionár, ale zažil som na vlastnej koži, čo dokáže s ľuďmi urobiť intolerancia a neznášanlivosť. Ako z najobyčajnejšej závisti vzniká neznášanlivosť a od tej je len krôčik k fašizmu a xenofóbii."

m Tieto spoločenské neduhy však akoby neprestávali ani po skončení komunizmu.

"To je jedna z najhorších infekcií, ktoré komunisti nechali. Vládli na základe ľudskej závisti, z ktorej pramenia všetky drobné nenávisti. A potom to už ide. Stačí priemerne zdatný davový rečník, aby chytil ľudí. Preto všade, kde môžem, vystupujem proti tomu. Na verejnosti som už známy, že ako absolútne nezávislý človek, ktorý odmietol ísť do politiky, niekedy hovorím na nepravých miestach nepravé veci."

m Vo väzení ste boli v 50. i 70. rokoch. Bol medzi nimi rozdiel?

"V prvom rade chcem povedať, že tie roky nepokladám za stratené. I keď s miernym zveličením môžem povedať, že som sa stal akýmsi doktorom väzenských vied. Snažil som sa s realitou vyrovnať a brať ju ako súčasť môjho života. Práve vtedy som prostredníctvom svojich spoluväzňov - spisovateľov J. Zahradníčka, F. Křelinu, či Z. Rotrekla získal celý môj rozum. A aj preto som sa stal spisovateľom. Je pravda, že 50. roky boli oveľa ťažšie. Nesedel som len s politickými väzňami, ale aj s vrahmi. Skoro som vtedy zomrel... Sedemdesiate roky boli predsa len miernejšie."

m V 50. rokoch vás odsúdili na základe obvinenia z velezrady. O čo išlo konkrétne?

"Bol som odsúdený 16. januára 1953 na osem rokov v procese proti ilegálnej skupine, do ktorej som nikdy nevstúpil. Najabsurdnejšie bolo, že som si musel vypočuť z ich úst, za čo som bol odsúdený. Ostatne, zážitky z väzenia sa odrážajú v poviedke Aukce, ktorá je aj v knihe Štěstí."

m V akom zmysle bolo vaše neskoršie väzenie miernejšie?

"Predovšetkým už skončila fyzická likvidácia, a dokonca, ako scenárista som dostal privilégium, ktoré obnášalo papier a pero. Takže prostredníctvom svojho advokáta som mohol dokonca posielať von listy, čo by bolo počas 50. rokov na povraz."

m Aké uviedli vtedy dôvody zatknutia?

"V decembri 1973 som bol zatknutý na základe falošného obvinenia z machinácií s naftou a poukážkami na benzín. Vtedy mi škodoradostne povedali: Vidíte, pán Stránský, teraz sme vás nezatkli ako politického väzňa, ale ako obyčajného zlodeja na základe paragrafu 132 z rozkrádania socialistického majetku."

m Myslíte si, že môžete svojou literatúrou ovplyvniť vedomie ľudí?

"Domnievam sa, že áno. Cez literatúru aj cez film. Keď napríklad film Bumerang videlo vyše polmilióna ľudí, tak ich jednoducho musel zasiahnuť. Je to vôbec prvý film o tom, čo sa robilo v komunistických koncentračných táboroch. Je to dosť krutý film, pretože je na plné ,pecky`."

m Ste s ním ako scenárista spokojný?

"Myslím si, že je veľmi dobre urobený, čo dokazujú aj tri nominácie na Českého leva `97. To však nie je rozhodujúce. Možno to nie je najlepší film, ale viem úplne bezpečne, že je v momentálnej situácii najdôležitejší. Prostredníctvom svojej literatúry i filmov sa snažím upozorniť na to, že nie sme národ, ktorý si môže dovoliť zabúdať."

m Ako to vníma mladšia generácia, ktorá politické procesy nezažila?

"Zúčastnil som sa množstva besied o Bumerangu i predchádzajúceho filmu Zdivočelá země, ktorá bola vo svojej dobe najsledovanejším filmom na školách. Mladí to vnímajú zvláštnym spôsobom. Veľakrát sa mi stalo, že som musel pri besedách zasiahnuť, keď sa pýtali, prečo sme sa vtedy nevzbúrili. Vždy som im odpovedal: Otázka ma od vás teší, pretože vy mi ňou dokazujete, že už ste slobodní a nedokážete pochopiť, čo je to nesloboda. Obviňovali aj svojich, že im o 50. rokoch nikto nič nepovedal. Musel som im vysvetliť, čo je to strach. Ich rodičia jednoducho nechceli o tom vedieť."

m Išlo o povestnú väčšinu mlčiacu z ľudskej pohodlnosti?

"Mlčali zo strachu, že keby o tom niečo vedeli a povedali to svojim deťom, mohli by sa niekde preriecť a mali by problémy v zamestnaní. Hovoril som im, že to nikomu nevyčítam. Ich rodičia sa podľa najlepšieho vedomia a svedomia snažili uchrániť pred akýmkoľvek problémom. Navyše, keď predtým videli, že to ľudí stálo život."

m A čo vaše deti?

"Moje boli vychované inak. Musím však povedať, že keď moja dcéra Klára videla film Bumerang, tak dva dni plakala. Až ako tridsaťročná sa dozvedela, čím jej otec vlastne bol. Ja som totiž o smutných udalostiach hovoril doma skôr s humorom."

m Údajne vo vás koluje modrá krv. Prišli ste reštitúciami k nejakým majetkom?

"Niečo sme reštituovali, ale nie preto, že sme šľachtici. Môj otec bol totiž vynikajúci advokát. Vždy hovorím, že patrím do rangu šľachticov, ktorí boli skôr lúpežníci. Vraj kedysi dávno sme mali nejaký hrad, ale teraz to už neplatí. Ak mi niečo ako šľachticovi zostalo, tak len brnenie v kolene."

m Ste predsedom českého PEN klubu. Aká je momentálna situácia v tejto prestížnej spisovateľskej organizácii?

"Vďaka svetovému kongresu PEN klubu, ktorý sa roku 1994 uskutočnil v Prahe, má český PEN klub vo svete veľmi dobrý zvuk. Podarilo sa nám v PEN klube udržať osobnosti českej literatúry, ktorí sa cez svoje fejtóny vyjadrujú aj k spoločenským veciam. Keď tu bola aféra s fašistickým časopisom Politika, boli sme prví, ktorí protestovali. Podobné veci pozorne sledujeme, pretože výbor pre väznených spisovateľov pri svetovom PEN klube je na ne veľmi alergický. Kedysi sa svet staral o nás, tak sa im to teraz snažíme vrátiť."

m Pán Hejkal naznačil, že v jeho vydavateľstve sa pripravujú aj vaše básne...

"Ide prevažne, možno paradoxne, o milostnú lyriku, ktorá vznikala počas väznenia v rokoch 1953 - 1960. K ich písaniu ma opäť podnietil skvelý človek J. Záhradníček, ktorý mi povedal, aby som vo väzení písal práve verše, lebo sa viac zafixujú do budúcnosti. Nie som však básnik a odvtedy som už básne nikdy nepísal."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.