Herečka Henrieta Mičkovicová mala donedávna s filmom tri skúsenosti. Na to minimum, ktoré sa dnes nakrúca, to síce nie je až tak málo, na druhej strane ale nešlo o veľké herecké zástoje (dva razy ju obsadil P. Soukup do snímok Divoké srdcia a Kamarát do dažďa a S. Párnický do Pásla kone na betóne II.), takže za dôležitejšie považuje Tri sestry, ktoré s režisérkou Soňou Ferancovou naskúšala v Trnavskom divadle, a televízne filmy a inscenácie, kde vraj mala viac šancí prejaviť sa. Inak je to však so štvrtou filmovou príležitosťou. Minulýn týždeň sa do slovenských kín dostal Tábor padlých žien, kde hrá temperamentnú tanečnicu flamenga Carmen, ktorá spolu s inými nepohodlnými komunistickej morálke a imidžu skončila v prevýchovnom tábore.
m Nakoľko vás zaujala téma Balážovho románu?
"Veľmi. Aj preto, že môjho deda v päťdesiatom prvom v jednom takomto tábore utrápili. Zomrel týždeň po návrate tridsaťsedemkilový a celá naša rodina, najmä babka, nikdy v živote neodpustila. Po tejto skúsenosti zostala nesmierne tvrdá, nič by ňou nepohlo, aby prepáčila. Samozrejme, prečítala som si aj Balážovu knihu, ale film je trochu iný. V románe sú dominantnejšie ženy, no režisér so scenáristom stavali viac na postave doktora. Hrá ho Juraj Kukura a je stelesnením človeka odmietajúceho skloniť sa. Film je totiž aj o tom, že ľudia sa vždy prispôsobia, jedno, kto vládne, a len málokto má odvahu postaviť sa moci. Pre mňa je dôležitý aj problém manipulácie. Že aj keď sa menia spoločenské zriadenia, vždy sa objavia ľudia, ktorí potrebujú mať pocit moci, a keď ju majú, zneužívajú ju. Mám veľký strach z neslobody, z toho, že niekomu vezmú právo rozhodovať o sebe."
m Osvetlilo vám nakrúcanie aj konkrétne historické reálie?
"Napríklad som nevedala, že pri Novákoch existoval pracovný tábor pre Židov, odkiaľ ich prevážali do koncentračných táborov. Po druhej svetovej vojne sem zase posielali karpatských Nemcov, než ich deportovali do Nemecka a po štyridsiatom ôsmom sem prichádzala vrstva ľudí, ktorú chceli vygumovať, alebo prevychovať. To miesto už neexistuje, ale pán Kvietik ho ešte zažil, nakrúcal v ňom film Boxer a smrť. Náš filmový tábor bol jeho rekonštrukciou."
m Minulý týždeň ste boli s filmom na berlínskom festivale, kde ho premietli v rámci nesúťažnej sekcie. Aká bola odozva?
"Obecenstvo bolo rôznorodé, časť tvorili bývalí emigranti z Čiech i Slovenska. Myslím, že sa tešili už len z toho, že sa tu po rokoch vôbec nejaký slovenský film objavil. Samozrejme, nebola im ľahostajná ani téma, mnohí odišli predsa kvôli režimu. Pre Nemcov bol film tiež zaujímavý, veď naše histórie a osudy boli prepletené. Veľa otázok sa týkalo práve konkrétnych historických faktov. Ľudia tiež ocenili snahu režiséra zámerne hroznú kapitolu histórie odľahčiť, na mnohé veci sa dívať s humorom."
m Keďže ide o tábor padlých žien, pri nakrúcaní sa stretol pomerne slušný babinec. Ako to fungovalo toľko herečiek pokope?
"Vychádzali sme veľmi dobre, hoci spočiatku boli naozaj niektorí v štábe zhrození: toľko žien pohromade. Na nakrúcanie som sa tešila, napriek tomu, že sme každý deň museli dochádzať, lebo sa pracovalo na samote na Záhorí. Navyše bola hrozná zima a ja zimu neznášam. Stmeľujúcim elementom bola najmä Hana Gregorová. Organizovala, kam si po nakrúcaní vyrazíme, raz nás prekvapila nehoráznym množstvom jedla, ktoré dovliekla z Prahy. Údené stehná, nárezy, krevetový šalát, basa šampanského. Ona je totiž veľký gurmán. Stvorila úžasnú hostinu, čo bolo veľmi fajn, lebo väčšinou sme boli od rána do večera na pľaci, ani sme sa nemali kedy porozprávať."
o Vo filme je relatívne veľa nahoty, vy ste sa jej však vyhli. Je to náhoda, alebo vaše presvedčenie?
"Boli sme dopredu upozornené, že budú aj nahé scény. No priznám, že trochu som zaloboval, aby som sa im vyhla. Asi by mi robili problémy. V obraze pod sprchami to už vyzeralo, že neuniknem, ale Mahulena Bočanová mi pošepla, aby som len pekne išla za ňou. Tak som sa jej držala, išla za jej chrbtom a ona nenápadne vyšla z osi kamery a ostali sme mimo záberu. Ale inak si myslím, že nahota je vo filme spracovaná veľmi citlivo a najmä funkčne. Napríklad pri scénach dezinfikovania podčiarkuje, aké poníženia museli ženy od príchodu do tábora neustále znášať."
m Čo bolo pre vás pri nakrúcaní najťažšie?
"Asi tie zimy. Najmä nakrúcanie masových scén bolo vyčerpávajúce. Kým sa všetko nasvietilo, pripravilo. Vtedy som nesmierne obdivovala energiu Laca Haľamu. Ako zvládal nielen obrovské množstvo komparzu, ale aj naše neustále ponosy na zimu, špinu. Dokázal všetkých zosúladiť, aby nakrúcanie klapalo, neboli zbytočné prestoje. Keďže chcel, aby bol film čo najautentickejší, museli sme byť autentické aj my. Nalíčené sme nesmeli byť vôbec, mali sme zakázanú depiláciu. Zo začiatku sme aj trochu klamali, tajne si namaľovali mihalnice, ja som si nalepila umelé. Samozrejme, že na to prišiel. Ale nakoniec sme to rešpektovali. Naozaj by bolo smiešne, keby sme boli upravené a krásne. Aj tak niektorým ľuďom prekáža, že film je až príliš pekný, že špiny a hrôzy je tu málo. Ale ten tábor nebol až takým peklom. Bola tu práčovňa, sprchy, dodržiavala sa hygiena. Iné bolo, čo sa dialo s človekom, povedzme, po psychickej stránke. A najmä, čo nasledovalo, keď prevýchovné tábory zrušili a na ľudí čakali, povedzme, uránové bane. Navyše, myslím, že ľudia, ktorí niečo podobné prežili, ani veľmi nechcú realisticky prežívať tú hrôzu znovu."
o Počas nakrúcania aj po ňom sa viacerí herci sťažovali na zlé pracovné podmienky, nedodržanie zmlúv, finančných dohôd a podobne.
"Nerada by som sa k tomu vracala, už som nad tým mávla rukou."
