. Jeho postava je jedinou farebnou škvrnou na pozadí rozľahlej, iskrivo bielej plochy, neba a pary, stúpajúcej z rýchlo plynúcej vody. Zľahka nahadzuje vlasec svojho desaťmetrového rybárskeho prútu k miestu, kde sa voda rúti rýchlejšie, a číha na korisť, ktorá mu umožní prežiť. "Som tu každý deň," hovorí. "Nemám prácu, tak chodím sem." Jeho rybárske miesto sa len málo podobá továrni na výrobu elektrotechniky, kde pracoval dlhšie ako 20 rokov. Zastavila prácu, rovnako ako takmer všetky zbrojárske závody, bývalá pýcha a hlavný zdroj pracovných príležitostí a príjmov.
Zamestnanci irkutského zbrojárskeho priemyslu boli kedysi privilegovaní, mali dobré platy a viaceré výhody, ktoré im mali vynahradiť ťažkosti života a práce v drsnom sibírskom podnebí. Za sovietskej éry bol Irkutsk významným článkom ruského vojenskopriemyselného komplexu. Obklopený hlbokými lesmi a bohatými prírodnými zdrojmi bol bezpečným miestom na výrobu tankov, stíhačiek a ďalšieho zbrojárskeho arzenálu. Väčšina závodov je v súčasnosti opustená. Mnohé z nich sa na veľké zdesenie ich bývalých zamestnancov zmenili na krikľavé blšie trhy, na ktorých sa obchoduje s najrôznejším artiklom, od ovocia až po kožuchy. Chodby irkutského hlavného pracovného úradu sú preplnené mužmi a ženami zababušenými do teplých kabátov, ktorí si podozrievavo prehliadajú každého nového návštevníka. Malá skupinka sa tiesni na odpočívadle a číta si ponuku pracovných miest na tento týždeň. Najvyšší plat ponúka maloobchodné družstvo hľadajúce vodičov: 2500 rubľov (v prepočte asi 400 dolárov). Najnižšia platová ponuka je od vojenskej obchodnej spoločnosti: 360 rubľov (60 dolárov) mesačne za miesto predavača. Podľa oficiálnych údajov je v Irkutsku bez zamestnania len 1,1 % obyvateľov, avšak štatistika je v skutočnosti v príkrom rozpore so zúfalstvom a beznádejou, ktoré vládnu na chodbách úradu.
Autor: ČTK/AP
