Každá olympiáda má svojich hrdinov, väčšinou hlavného. Športová história si takýto, hoci trochu subjektívny pohľad, vyžaduje. Cortina d` Ampezzo 1956 patrila rakúskemu zjazdárovi Tonymu Sailerovi, Grenoble `68 rovnako trojnásobnému víťazovi zo svahov Jeanovi-Claudovi Killymu, Lake Placid 1980 americkému rýchlokorčuliarovi Ericovi Heidenovi, ktorý vyhral všetkých päť rýchlokorčuliarskych disciplín. Rýchlokorčuliari, klasickí i alpskí lyžiari to majú v podstate ľahšie - viac disciplín ich športov umožňuje zisk viacerých medailí.
Do análov naganskej olympiády sa však pravdepodobne zapíše najvýraznejším písmom kolektív - hokejisti Českej republiky, ktorí vyhrali "turnaj storočia", doteraz najsilnejšie obsadenú súťaž vôbec. Možno trochu pritiahneme za vlasy, ale české prvenstvo sa takmer rovná prípadnému víťazstvu trebárs juhoslovanských basketbalistov nad americkým Dream Teamom. Nagano, samozrejme, malo aj svojich individuálnych hrdinov. Nórsky lyžiar Björn Dählie sa prepracoval s ôsmimi zlatými medailami z troch olympiád na historicky prvé a ťažko dostihnuteľné miesto. Na tretej olympiáde za sebou vyhrali i nemecký sánkar Georg Hackl a talianska slalomárka Deborah Compagnoniová. Vôbec najbohatšiu zbierku si z Nagana odnáša ruská bežkyňa na lyžiach Larisa Lazutinová do armádneho klubu v Odinzove. Za tri zlaté, jednu striebornú a jednu bronzovú medailu ju povýšili z podporučíčky na poručíčku.
Nagano malo, pochopiteľne, aj svojich smutných hrdinov. Taliansky slalomový kráľ minulosti Alberto Tomba po zlej úvodnej jazde do druhého kola ani nenastúpil, Kazach Smirnov tentoraz severskú hegemóniu ani zďaleka nenarušil. Kanadská hokejová legenda Wayne Gretzky dlho-predlho sedel po prehre s Českom sám na lavičke a hľadel do beznádejného prázdna. Nešťastne šťastnou, alebo, ak chcete, aj naopak, bola i naša biatlonistka Soňa Mihoková. Zachránila síce individuálnym i štafetovým štvrtým miestom slovenskú česť, ale boli to jej siedma a ôsma "zemiaková" medaila v kariére z veľkého podujatia.
Pri mechanickom rátaní olympijských bodov sme boli v Nagane úspešnejší než pri slovenskej premiére v Lillehammeri. Nazbierali sme ich šesť (Mihoková a štafeta biatlonistiek), v Nórsku "iba" dva (biatlonistky Jašicová - Schwarzbacherová a hokejisti za šieste miesta). Šport však nie je suchá matematika, aj motto olympiády znelo - od srdca a s láskou. Slovenským športovým srdcom a láskou je hokej. A v ňom sme zhoreli, sklamali, zarmútili. Slová, že nejde o tragédiu, že čas zahojí i ukáže, sú i nie sú pravdou. Naganskú ranu zacelí buď včasný úspech, alebo jasný náznak, že sa približujeme k šestke najlepších (o čom sme na základe lillehammerského výkonu naivne nepochybovali, ba pechorili sa priamo do nej) a nezapadáme medzi tímy "večných" kvalifikantov či zachraňujúcich sa.
Okrem biatlonistiek nesklamala ani lyžiarka Jaroslava Bukvajová, možno bežec Bátory alebo skokan Mesík. Kandidátskej krajine na Hry zimnej olympiády 2006 sa ale úplne vytratili pretekári v zjazdovom lyžovaní, krasokorčuľovaní. Snowboard zaradili do programu hier viac-menej pokusne a na nátlak firiem vyrábajúcich výstroj pre extravagantný šport mladých. Pritom predstavitelia tohto odvetvia, ktoré patrí pod lyžiarsku federáciu (FIS), sa na ZOH ani netlačili. Aj nad rozmerom športov bielej olympiády sa budú musieť v medzinárodnom olympijskom výbore vážne zamyslieť.
