Mím, režisér, scénograf, pedagóg, výtvarník a divadelný riaditeľ Milan Sládek dnes oslavuje šesťdesiatku. Pre muža, ktorý po celý čas so svojím telom pracoval, nedal mu odpočinúť a navyše s ním i dobre zaobchádzal, vraj fyzický vek veľa neznamená. Ani by si jubileum neuvedomoval, keby mu ho stále ktosi nepripomínal. Ako je to však s dušou človeka, ktorému sa rovnako ako úspechov po celý život dostávalo aj problémov?
m Ste stelesnením nekonfliktnosti a pritom vás neustále ktosi trápil. Pred emigráciou ideológovia, po návrate, keď ste založili divadlo Aréna, vtedajší minister kultúry Slobodník. Dnes vám zas "druhá strana" vyčíta, že ste prilojálny. Napríklad, že ste na rozdiel od M. Šulíka či R. Rotha neodmietli cenu predsedu vlády.
"Dvadsaťpäť rokov som žil v štáte (v Západnom Nemecku - pozn. red.), kde sa muselo uznať, keď sa nejaká politická strana dostala k moci. Uvedomil som si, že ako súkromná osoba nemám páky, aby som mohol určité veci meniť podľa mojich predstáv. Nie som politik, som umelec a k zlepšeniu situácie môžem najlepšie pomôcť tým, že budem dôsledne robiť svoju prácu. A každé štyri roky mám vo voľbách možnosť správne sa rozhodnúť, ktorá z politických strán najviac vyhovuje môjmu naturelu, filozofii, vnútornému postoju. Nereagujem na rôzne listy a anonymy. Myslím si, že kvalitou práce môžem lepšie a dlhodobejšie dokázať, o čo mi v živote ide."
m Vy ste naozaj mali stále problémy. Vo vašom životopise som sa napríklad dočítala, že vás po prvom ročníku vyhodili z VŠMU.
"Viete, to nemá do činenia so žiadnym politickým systémom, ale skôr s vlastnosťami nášho národa. Nenašiel som pochopenie, lebo som sa zaoberal niečím, čo tu bolo netypické, teda s pantomímou. Problémy, ktoré som mal pred šesťdesiatym ôsmym, vôbec nesúviseli s politikou. Bol som apolitický, nebol v žiadnej strane. A problémy mi robili tí, ktorí v nej boli. Po návrate som zistil, že sa nič nezmenilo. Myslenie, aj u ľudí, u ktorých by som to nepredpokladal, zostalo v určitej schéme. Napríklad, mňa sa nikto na názor nepýta, ale neustále niekto očakáva, aby som niekomu a niečomu pritakával. Nebudem to robiť ani na jednu, ani na druhú stranu. Sústreďujem sa na veci, kde som kompetentný. Tu mám plány, za ktorými idem. Takto môžem prispieť k harmónii a lepšiemu imidžu našej vlasti. To je v mojej moci, nič viac."
m Ako to presne bolo s tou VŠMU?
"Čo som od školy mohol dostať - základné informácie o hereckom umení - to som dostal v prvom ročníku. Vyvíjať sa ale ďalej, hľadať pantomimický výraz, to mi už umožnené nebolo. Odišiel som preto do Prahy k Emilovi Františkovi Burianovi, ktorý vedome do inscenácií integroval aj pohyb. V jeho divadelnom štúdiu mali študenti okrem hereckého výrazu aj pantomímu, takže som tu mal oveľa viac možností než na VŠMU."
m Ako ste sa dostali k Burianovi?
"V päťdesiatom ôsmom som urobil prvé pantomimické predstavenie. Volalo sa Láska na kufríku a protihráča mi robil Milan Lasica, ktorý hral bohatého seladóna. Hrali sme tajne, aby v škole nevedeli, nesmeli sme totiž verejne vystupovať. Navyše, pantomímu považovali za ,formalistické umenie, ktoré nemá čo povedať robotníckej triede`. Na predstavenie prišiel Emil Lehuta, ktorý písal pre Večerník, a tak to prasklo. Mal som síce problémy, ale zase sa o mne dozvedel Burian. Lehuta ho oslovil, či by neumožnil jednému mladému Slovákovi, ktorý sa zaujíma o pantomímu, prejsť do jeho štúdia. Bežal síce už druhý ročník, no prijal ma. Bez toho, aby ma videl. Stačilo mu, že som Slovák, nesmierne nás totiž miloval. Nechápal ale, prečo opúšťam slovo, ktoré zbožňoval. Doslova sa v ňom videl. Nielenže rád rozprával, ako hudobník vedel aj úžasne narábať s jeho muzikálnosťou. Ale povedal: ,Když si to ten Slovák přeje, ať to dělá`. Keď ma neskôr videl na ročníkových skúškach, dokonca mi ponúkol, že ak mám tému, môžem ju pripraviť so súborom jeho divadla. Bohužiaľ, zakrátko zomrel, ale jeho manželka mi umožnila hru naštudovať."
m Vtedy sa zrodil Kefka, postava, ktorá vás sprevádza po celý život?
"Áno. Hľadal som do komédie Hrča meno pre postavičku mladého čašníka. Spomenul som si, že v internáte ma pražskí kolegovia volali Kefka. Jednak som každé ráno hľadal zubnú kefku a oni nevedeli, čo to je, a potom aj moje vlasy, vtedy ich bolo viac, boli ostrihané na ježka a naozaj vyzerali ako kefka."
m Po Burianovej smrti ste absolvovali DAMU a na začiatku šesťdesiatych rokov sa vrátili na Slovensko. Založili ste divadlo pantomímy. Ako naň reagovali obyčajní Bratislavčania, keď vás nedokázali pochopiť umelci?
"Keď som sa vrátil, vzniklo divadlo Horizont. Okrem výrazového tanca a poézie tu bola aj pantomíma. Na rozdiel od divadelníkov si diváci, najmä mládež, k nám veľmi skoro našli cestu. Neskôr som dostal ponuku prejsť so súborom do národného divadla. Hrali sme na Malej scéne, no po čase nastali problémy."
m Aké?
"Súbor mal byť rozpustený, pretože sme vyžadovali, aby sála bola čistá alebo aby sa dalo zatvoriť okno. Nechcem sa o tom rozširovať, no vyvinul sa z toho nepekný konflikt. Vtedy sme dostali ponuku z Koncertnej divadelnej kancelárie, predchodkyne Slovkoncertu. V škole som zas učil pohyb a pantomímu a s vtedajšími študentmi herectva, napríklad s Labudom, Dančiakom, Paľkom Mikulíkom, sme naštudovali Kyrmezerovu Komédiu o bohatci a Lazarovi. Mala veľký ohlas, dokonca sme ju hrali aj v Paríži. Pantomíma sa pomaly dostávala do povedomia, hoci vraj nepatrila do obrazu slovenského umenia."
m Bol to jeden z dôvodov, prečo ste v šesťdesiatom ôsmom opustili republiku? Kedy sa to vo vás zlomilo?
"Keby som chcel emigrovať, mohol som to urobiť oveľa skôr. Po prvý raz som bol v Západnom Nemecku s VŠMU v šesťdesiatom štvrtom. O rok neskôr som po ňom absolvoval mesačný zájazd, hral som vo Švajčiarsku, Fínsku... Keď prišla ,bratská pomoc`, boli sme práve v Bulharsku. Dostali sme sa do Juhoslávie, no hranice už boli zavreté. Prijali sme teda pozvanie do Švédska, no okamžite som sa kontaktoval s naším veľvyslanectvom v Belehrade aj v Štokholme. Hoci som zdôraznil, že som neemigroval, ústredný výbor rozhodol, že som nežiaduca osoba a moje divadlo zavreli ako prvé v Československu. Ja som neodišiel, bol som odídený. Keď som sa koncom roka vrátil, lebo Dubček dal ľuďom, ktorí zostali vonku dva týždne, aby sa mohli rozhodnúť, čo ďalej, bol som na ministerstve kultúry, aj som hovoril s riaditeľom Divadelného štúdia, ktoré som kedysi viedol. Hrešili ma ako malého chlapca, darmo som im vravel, že veď ja som sem tú armádu nezavolal. Napriek všetkému som o azyl požiadal až v roku 1970, keď som sa zo Švédska presťahoval do Západného Nemecka. Dovtedy som bol v zahraničí legálne. Platil som Pragokoncertu za sprostredkovanie programov, s ktorými nemal nič do činenia, len aby som si udržal legalitu pobytu. Ale potom som sa rozhodol."
m Potvrdili ste si, že doma nikto nie je prorokom. V Kolíne nad Rýnom ste vybudovali súkromné a veľmi úspešné Divadlo Kefka, založili tu významný medzinárodný festival pantomímy, stali sa profesorom na umeleckej škole v Essene... Po revolúcii ste sa ale vrátili na Slovensko. Prečo?
"Prišiel som 8. decembra 1989. Bol som jeden z prvých, ktorí sa vrátili. Nechcem sa vnucovať, ale mám pocit, že sem patrím a ak tu mám čo ponúknuť, robím to veľmi rád. Preto aj znášam všetky problémy, ktoré ma počas tých siedmich rokov na Slovensku stretli. Navyše som presvedčený, že je dôležité vydržať a ísť za svojou vecou. Pochopil som, že mnohé nie je v rukách toho nad nami, ale v našich vlastných."
m Máte za manželku Japonku, rodinu v Nemecku a prácu na Slovensku. V tradíciách ktorej krajiny sa ponesú oslavy?
"Priatelia z Kolína usporiadali pre mňa večeru v reštaurácii Bali. Ďalšia oslava bude o týždeň v slovenskom duchu. A keď sa vrátim do Bratislavy, budem rád, ak ľudia, ktorí mi pomohli a ktorých si vážim, prijmú pozvanie na predstavenie, ktoré bude 18. marca v Istropolise. V akom duchu bude následná oslava, neviem."
m Tú slovenskú nachystáte vy, alebo manželka?
"Ja."
m Neprišla na chuť našej kuchyni?
"Naopak, veľmi jej chutia napríklad bryndzové halušky. Ale na varenie treba aj cit pre kombináciu chutí. Japonská kuchyňa je predsa len niečo celkom iné. Nechcem ju ohovárať, ale raz som varil kapustovú polievku a zrazu vidím, že k nej chystá uhorkový šalát. Vravím jej, to je akoby som varil suši a sypal na surové ryby mak."
