Plesal som iba raz v živote, a vôbec mi pri tom neplesalo srdce. Cítil som sa nesvoj v tej kolektívne organizovanej veselosti. V sobotu sa však chystám na fašiangový karneval na bratislavské korzo. Ani karnevaly som ako dieťa nemal príliš rád, aj keď spomienky na svoj prvý a tuším jediný karneval mám stále živé. Dokonca mám stále pred očami svoju masku: bol to žlto-červený úbor šaša zošívaný ako dres Slávie. Začínam sa na tento fašiangový sprievod dokonca tešiť. Roky sme boli alergickí na alegorické vozy v prvomájových sprievodoch, ale som zvedavý na to, čím nás prekvapia naši exhibicionistickejší spoluobčania. Pretože, nič mi nehovorte, na to, aby si človek nasadil na hlavu nejakú masku, aby sa obliekol za nejakú maškaru, aby sa nechal okukovať cudzími ľuďmi, na to treba istý druh exhibicionizmu. A ešte viac odvahy a statočnosti. Mne tento druh uvedomenia, chvalabohu, nechýba. Nerobí mi problém na verejnosti si nasadiť klaunovský nos, urobiť kotrmelec a vôbec sa nechať zosmiešniť. Svedkami sú stovky detí, ktorí boli účastníkmi mojich produkcií po celom Slovensku. Takže v sobotu pôjdem na korzo iba tak - oddýchnuť si a nadýchnuť sa. Nadýchnuť sa nadšenia, odvahy, fantázie, radosti, ktorá, dúfam, ešte celkom nevymrela. Ale masku budem mať: budem prezlečený za istého D. H.