Dôkazom toho, že sa dajú inscenovať aj zdanlivo neinscenovateľné texty, je predstavenie Láska jest hovadství Komorní scény Aréna z Ostravy v bratislavskom Divadle Astorka - Korzo `90. "Groteskní romanetto" Utrpenie kniežaťa Sternenhocha od Ladislava Klímu pozoruhodne upravil a zdramatizoval režisér inscenácie Silvester Lavrík. Text si zachováva fascinujúci svojrázny jazyk a poetiku slova samotného Klímu, ale nestáva sa dominantným prvkom predstavenia, skôr naopak. V gejzíre javiskových obrazov, silne výtvarne komponovaných situácií a pohybovo štylizovaných akcií postáv už divák takmer ani nevládze vnímať špecifikum Klímovho jazyka. To však neohrozilo plynutie bizarného príbehu kniežaťa Sternenhocha a jeho manželky Helgy, kde "rozchod je rozchod" v tom najradikálnejšom možnom riešení - stáva sa vraždou.

Lavrík pracuje s princípom paradoxu. Krutosť príbehu miestami zjemňuje lyricky vystavanými obrazmi. K jedným z najsilnejšie pôsobiacich momentov patrí situácia smrti Trhana (Vladislav Georgiev). Trhana zbaveného pohybu držia za nohy a ruky a ležérne ním hojdajú v priestore Lev a Slon, dve ľudské figúrky bez názoru v čiernych rockerských kostýmoch s čiernymi klaunovskými nosmi. Lavríkovi stačila malá zmena pohybu a z ľudského tela sa v rukách vykonávača vôle kniežaťa Sternenhocha stáva baranidlo, ktorým prerážajú imaginárnu stenu. Smrť a narodenie patria v divadle k najošemetnejším scénam, v ktorých je veľmi ťažké nepodľahnúť osvedčenej konvencii. Lavrík aj touto scénou dokázal, že režijná invencia mu nechýba. To platí aj o obraze, kde Helga (Lucie Finková) hrá s Trhanom bedminton. Postavy pôsobia ako dve telá plávajúce vo vode, venujúce sa milostným hrám. K ľahkosti a lyrickosti situácie stačil ľahučko spomalený štylizovaný pohyb a rekvizita - bedmintonové rakety. Autorke výpravy Mariji Havran stačilo vyrobiť bedmintonovú raketu s vejúcimi "lykovými strunami", ktoré v ruke herca pôvabne vejú vo vzduchu. Spojenie scénickej výtvarníčky Marije Havran a režiséra sa ukazuje byť viac ako šťastné. Výprava a kostýmy podporujú režijné zámery a výtvarne spoludotvárajú dramaturgiu príbehu i predstavenia. Použitie otáčajúceho sa krivého zrkadla ako jediného dominujúceho objektu na scéne vystihuje spôsob Klímovej a Lavríkovej reflexie sveta a skutočnosti. Hlavné postavy režisér zveril Lucii Finkovej (Helga) a René Šmotkovi (Hellmuth). Na chlapca vystrihaná Helga s neprítomným pohľadom v sebe spája kombináciu kruto vypočítavej beštie, ktorá zúfalo túži po láske. Hellmuth René Šmotka v invalidnom vozíku je herecky disciplinovaným obrazom slaboduchého kniežaťa Sternenhocha vo všetkých jeho polohách: oddanosti, žiarlivosti, bezmocnosti i krutej nemilosrdnej zúrivosti, ktorá ho privedie k vražde milovanej ženy. Príbeh Hellmutha a Helgy je inscenovaný ako spomienka Rozprávačky, ktorá spevom vyvolá postavy na scénu a svojimi prehovormi príbeh posúva k jeho koncu.

V každom prípade, inscenácia ostravskej Komornej scény Aréna Láska jest hovadství "jest" jedným odvážnym experimentom a smelým divadelným projektom, ktorý si kedykoľvek a kdekoľvek prirodzene obháji právo na svoju existenciu.

Autor: BARBARA GINDLOVÁ (Autorka je divadelnou kritičkou)