Aj hokejový koniec sveta trvá obligátne tri dni, Slovensko musí korčuľovať ďalej, od 1. do 17. mája hrá vo Švajčiarsku na majstrovstvách sveta A-kategórie. Sklamaní fanúšikovia si, ako všade na svete, ešte polamentujú, sem-tam aj tvorivo poironizujú (ako napríklad v B. Bystrici, kde hokejistom charitatívne ponúkli zľavu na obnosené bagandže ). Kým fanúšikovia hromžia, je dobre. Hĺbka sklamania zrkadlí silu záujmu. Najhoršie pre hokej by bolo, keby bol naganský nepostup ľuďom ľahostajný. Hokejisti sú odsúdení všetko si pokorne vypočuť, no zákony profihokeja zároveň velia čo najskôr sa otriasť, ďalšie skúšky ich musia zastihnúť na pevných korčuliach. Z depresívneho vŕtania v neopakovateľnosti premárnenej šance sa môžu vyliahnuť nanajvýš komplexy. Naganská facka by mala novému prezidentovi zväzu Dušanovi Pašekovi pomôcť pri presviedčaní tých, ktorí stále driemu na lillehammerskej eufórii a ustrnuli v romantickej fikcii, že slovenský hokej je odsúdený na úspech. Neúspech v Nagane môže Pašek napríklad použiť ako konkrétny argument v súboji so "stredovekými" snahami vidieka rozšíriť Extraligu, hoci tento trend už ratifikoval májový kongres. Odborný front podobne spontánne oživuje debaty o spoločnej súťaži s Čechmi. Hoci Pašek a jeho výkonný výbor už rozbehol koncepčné programy (zintenzívnenie a skvalitnenie práce v mládežníckych centrách, špecializovanú prípravu brankárov pod gestorstvom Sakáča s Filcom) efekt systémových krokov sa logicky prejaví až v dlhodobejšom časovom horizonte. Aktuálna neutešená situácia v slovenskom hokeji si vyžaduje kombináciu systémových a operatívnych krokov. Výhodou v porovnaní s atmosférou po vlaňajších MS vo Fínsku je, že vzťahová klíma okolo reprezentácie je v poriadku na všetkých úrovniach (hráči - tréneri - funkcionári a opačne). Dôkazom zdravých a kultivovaných pomerov je aj postoj trénera Jána Šterbáka. Ten bol i v minulosti známy, že k osobnosti hráča pristupoval ako ku kapitálu, ktorého motivácia si vyžaduje citlivý pedagogicko-psychologický prístup. Hoci Nagano Šterbákovi ponúklo dosť príkladov, ako menovite hodiť vinu na nepremenenú šancu či obranný kiks, neznížil sa k tomu. Ctil nepísaný zákon, že rovný tréner svojho hráča nikdy verejne neodstrelí, neurazí, nezdeptá, no o to výdatnejšie mu to po hlúpom faule vytmaví v kabíne alebo medzi štyrmi očami. Získal tak kapitál, že hráči nestratia chuť reprezentovať, ale naopak sa zdravo vyhecujú, rehabilitujú a raz to príde. Fíni takmer tridsať rokov zomierali na krásu, smolu i naivitu, kým sa dočkali prvej medaily, neskôr dokonca na ľade úhlavného rivala v Štokholme 95 vychutnali prvý titul majstra sveta. Božie mlyny melú aj v hokeji. Na vyššie méty treba dozrieť nielen fyzicky, technicky a takticky, ale reálne podloženým sebavedomím.