ho chápania to znamená, že dopredu pred vážnymi, resp. aj prípravnými akciami si sami vyhlásime vysoký športový cieľ, kde už dopredu vieme, že musíme byť na stupni víťazov, že našich súperov musíme poraziť, že na to máme. A aj preto, že sú v relatívnom svetovom tabuľkovom umiestnení pod nami. Slovenský národ takéto vyhlásenia očakáva. Najmä od realizačných tímov, ktoré v danom športe vstupujú do druhej, prípadne tretej kvalifikácie baráže za sebou, keď fáza budovania, učenia sa, získavania cenných skúseností je za nimi, keď už ani nie je čo sľúbiť. Aj napriek tomu, že sa v našom športe okrem zvýšeného obratu financií dlhé roky nič nezmenilo, lebo to v značnej miere závisí od stavu v celej spoločnosti. Zmenilo sa len to, že všetci sú o nejaký rok starší, tým aj skúsenejší. Lenže akoby sme pozabudli, že súperi sú na tom takisto a možno dlhé roky robia pre svoj šport viac, kvalitnejšie a možno na lepšom morálnom základe. Tým sa vytrácajú zo svetového športu slabí a vyvracajú náš pocit, že len my robíme, a dokonca lepšie ako ostatní. Predsa nie je možné, aby sotva priemerní naši ligoví hráči či športovci dosiahli na medzinárodnom poli vynikajúci výsledok len preto, že začali pozitívne myslieť, negovať všetko okolo seba. Inými slovami: vopchať si hlavu do piesku a hlásať, že sme možno najlepší, keď to nevyjde, tak vytiahnuť z našej činnosti len pozitívne prvky a všetko ostatné zvaliť na nešťastie, nepriazeň, atď. a myslieť pozitívne ďalej... Možno by bolo oveľa lepšie nazvať príčiny neúspechov pravými slovami, zmeniť filozofiu úspešnosti a dlhodobo sa pripraviť tak, že bude namieste aj pozitívne myslenie, lebo to pomôže len tomu, kto naozaj vie, má kvalitu. Slabšiemu pozitívne myslenie nepomôže, to je skôr drzosť a neúcta k súperom. Dokazuje to fakt, že úspešnosť slovenských športovcov na významných medzinárodných fórach je malá. Je to vždy skôr otázka náhody, že z toľkého počtu pokusov a možností niekto sem-tam musí preraziť ako výsledok systematickej práce. Tak ako je to v mnohých iných vyspelých štátoch s približne rovnakým počtom obyvateľstva.
Najväčší problém vidím v prístupe, myslení ľudí, lebo talentov máme veľa... Dá sa všeličo urobiť rýchlo v krátkom čase, ale zmeniť myslenie - to trvá dlho, možno niekoľko generácií. Tento proces neurýchli ani fakt, že naši športovci v niektorých lukratívnych športoch rýchlo zbohatli. Nielen tí, čo športujú v zahraničí, ale aj veľké množstvo sotva priemerných, ktorí hrajú domáce súťaže. Zarábajú desaťnásobne viac ako predtým. Oveľa viac ako radoví občania, ktorých by mali svojím umením zabávať. Aj napriek tomuto holému faktu musíme aj naďalej vychádzať z dlhodobého vývoja, z histórie, pretože prílev veľkého množstva finančných prostriedkov nemôže rovnako rýchlo zmeniť myslenie. Skôr naopak. Preto nám vždy v športe oveľa viac "sedelo", keď sme išli do ťažkých medzinárodných konfrontácií s primeraným strachom a rešpektom zo súperov. Úloha favorita akéhokoľvek podujatia nám robila problémy a stále robí. Nič na tom nezmení fakt, že sme začali dopredu vyhlasovať o našej sile. V minulosti mali športovci z východného bloku sľúbené za neúspechy veľké represie, ktoré postihli aj ich rodiny. Za víťazstvá veľmi málo a tiché oslavy. Tak sme boli desiatky rokov vychovávaní, motivovaní. Preto, bohužiaľ, aj dnes ešte na mnohých našich športovcov platí, že negatívna motivácia je silnejšou motiváciou ako sľúbené balíky peňazí za víťazstvá. Lenže dnes sa po neúspechu nemusí nikto ničoho báť, pretože nikto nevie vytvoriť ten moderný drvivý tlak (ako je to zvykom vo vyspelých spoločnostiach). Zvyčajne si to odnesie sám tréner a zasa je všetko po starom. Zrejme tento stav ešte potrvá nejaký čas, lebo myslenie sa nemení tak rýchlo ako životná úroveň športovcov.
Autor: Milan Lešický (Autor je stálym spolupracovníkom SME.)
