Maurice Schumann, bývalý francúzsky minister zahraničných vecí a jeden z pôvodcov myšlienky európskeho zjednocovania, začal svoju bohatú politickú a literárnu kariéru najskôr len ako "hlas Francúzska". Bol hovorcom Slobodného Francúzska, teda odbojového hnutia sídliaceho v Londýne, ktoré založil generál Charles de Gaulle. Tam sa od roku 1940 prihováral spoza mikrofónu BBC všetkým Francúzom, a hoci to bol len hlas, zakrátko si získal slávu. "Svojmu" ľudu dodával láskavým a presvedčivým hlasom nádej a vieru v znovuvzkriesenie vlasti. Jeho hlas sa tak stal časťou histórie Francúzska.
Schumannov otec chcel, aby bol jeho syn "niekto", a tak Maurice začal svedomito študovať (štúdiá ukončil brilantne) a svoju žurnalistickú dráhu rozbehol v agentúre Havas, predchodcovi dnešnej AFP, kde redigoval svoje prvé články pod pseudonymom Sidobre. V povojnových rokoch bol poslancom francúzskeho Národného zhromaždenia, v rokoch 1951-1954 štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí a po návrate de Gaulla k moci aj francúzskym ministrom zahraničných vecí. M. Schumann bol celý život "hlasom gaullistov" a v jeho parížskej pracovni nechýba ani fotografia venovaná veľkým generálom s textom: "Mauricovi Schumannovi, ktorý bol jedným z prvých, jedným z najlepších a jedným z najschopnejších."
Schumann bol tiež často považovaný za "najeurópskejšieho gaullistu a najgaullistickejšieho Európana". Keď sa v roku 1969 stal prezidentom Francúzska Georges Pompidou, Schumannovi okamžite ponúkli kreslo ministra zahraničných vecí. Kreslo samozrejme prijal a o štyri roky neskôr dochádza k historickému stretnutiu s Mao Ce-tungom, ktorý mu priateľsky vyčíta, že nechal zomrieť de Gaulla skôr, ako stihol navštíviť Peking. Schumannova viera v Európu sa zakrátko potvrdila aj v množstve úsilia, ktoré venoval rozvoju európskej spolupráce a mal veľký podiel aj na rozvoji Európskeho hospodárskeho spoločenstva (dnešná Európska únia). Jeho druhou veľkou láskou po politike bolo aj písanie, v ktorom mu nepochybne talent nechýbal. Nikdy neprestal písať o histórii a takých veľkých mužoch ako Mazarin, Gándhí, Péguy.
Múdry muž, ktorý nikdy nedezertoval a necúvol pred žiadnymi problémami. Muž, ktorý miloval svoju vlasť, ale aj celú Európu, v ktorej zjednotenie dúfal a veril do poslednej chvíle svojho života. Muž, ktorý o dôchodku či nečinnosti nechcel ani počuť. Muž, ktorý poslednýkrát vydýchol v noci na utorok, hoci jeho "hlas Francúzska" bude znieť ešte dlho po jeho odchode.
Autor: MILAN BUNO
