Už schvaľovanie programu ukázalo, že vládna koalícia sa rozhodla pokračovať v presadzovaní svojich záujmov na úkor občanov. Najvypuklejšie sa to ukázalo pri rokovaní o poslaneckých návrhoch z dielne SDĽ a SDK. Kdeže sú televízne reči Vladimíra Mečiara, ktorými zdôvodňoval vysokú pôžičku FNM snahou vyplatiť dlhopisy aj občanom nad 60 rokov? Jeho vlastní poslanci neschválili zákon, ktorý by to umožňoval! Vo Fonde národného majetku nie sú zdroje ani na vyplatenie občanov nad 70 rokov, a tak si fond musel požičať zo zahraničných bánk!
Podobne sa vládna koalícia zachovala aj pri návrhu zákona, opäť z dielne SDĽ, ktorým sa novelizuje zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Občania, bývajúci v podnikových bytoch, teraz už sprivatizovaných, sú nútení kupovať byty do osobného vlastníctva za vysoké sumy, neraz aj pol milióna a viac. Keby obdobný byt kupovali od obce, zaplatili by oveľa menej: novela mala zrovnoprávniť občanov. Aj v tomto prípade vládna koalícia chráni vlastníkov podnikových bytov, čiže privatizátorov, a nie záujmy občanov. Vysmiala sa zhruba 30 tisícom rodín, pre ktoré sa bytový problém stal neriešiteľným. Po voľbách sa k tomuto zákonu, ktorý je užitočný a potrebný, určite vrátime.
Túžba po moci a po ovládnutí každého občana priamo kričí z úprav, ktoré v zákone o ochrane osobných údajov presadil V. Mečiar. Splnomocnenca, ktorý má dbať na dodržiavanie tohto zákona, nebude už podľa Mečiarovho návrhu menovať parlament, ale vláda. A keďže vládne orgány sú správcami väčšiny informačných systémov s osobnými údajmi, bude vládne zámery kontrolovať úradník, vymenovaný vládou...
Ďalšie dve schôdze pléna NR SR, vsunuté do priebehu 41. schôdze, sa mali venovať rešpektovaniu rozhodnutia Ústavného súdu SR. Vládna koalícia naďalej trvá na bludoch o tom, že F. Gaulieder sa písomne vzdal mandátu, pričom vôbec neberie do úvahy stanovisko ÚS, že Gaulieder mal až do okamihu hlasovania možnosť vziať svoje vzdanie späť (čo aj urobil, písomne i ústne). Ďalšie klišé vymyslela na kauzu Emila Spišáka: Ústavný súd vraj nemal právo zaoberať sa týmto prípadom, mal ho riešiť normálny súd. V danom prípade bolo porušené ustanovenie zákona o voľbách (ktoré mimochodom presadila vládna koalícia), že náhradníkom na uvoľnené miesto poslanca je ten kandidát, ktorý v danom volebnom kraji získal 10 % preferenčných hlasov - a tým je práve Spišák. Pohŕdanie ústavnými princípmi najlepšie vyjadril predseda SNS Ján Slota: "Poslanecké kreslo predsa patrí strane - to je jasné, nie?". Cynizmus poslancov vládneho hnutia doviedol poslankyňu Ďurišinovú k rozhodnutiu vzdať sa funkcie podpredsedníčky mandátového a imunitného výboru NR SR. Ešte výraznejšie zareagoval predseda tohto výboru Poliak, ktorý sa vzdal funkcie a zároveň vystúpil z klubu poslancov ZRS. Z vlastnej skúsenosti viem, že k takému kroku treba veľkú odvahu i morálnu silu a pán poslanec ju preukázal. K obom týmto kauzám sa však treba vracať a opakovane sa pýtať na legitímnosť parlamentu, v ktorom sedia dvaja občania, hoci podľa Ústavného súdu doň nepatria.
Bodku za zasadnutiami dala opakovaná voľba prezidenta SR v prvom kole. Ako sa dalo očakávať, obaja kandidáti boli neúspešní, lebo boli kandidátmi opozície. Naozaj treba zvážiť, či má opozícia navrhovať ďalších kandidátov, alebo či nemá prenechať návrh kandidatúry vládnym stranám s použitím čarovnej formulky "ak nám bude váš kandidát vyhovovať, podporíme ho", ktorú doteraz používa koalícia. Predseda vlády už jasne formuloval svoje vydieračské praktiky: "Až vláda prevezme prezidentské právomoci, opozícia rada zvolí akéhokoľvek prezidenta". Ozaj, čo takého chce Mečiar vykonať, aby donútil opozíciu zvoliť "akéhokoľvek kandidáta"? Možno bude lepšie znovu sa obrátiť na občanov s otázkou: chcete si zvoliť prezidenta sami, alebo chcete, aby parlament v tejto fraške pokračoval?
Slovenský parlament teda dosiahol rekord, ale svojím rokovaním nevybočil z normy. Čím dlhšie však rokovanie NR SR pozorujeme, tým väčšmi musíme súhlasiť s jedným z Murphyho zákonov: Život občana, jeho zdravie a majetok sú vždy vo vážnom nebezpečenstve, keď zasadá zákonodarný zbor.
Autor: ROMAN KOVÁČ
