Reagujem na článok "Cirkev nemá sympatie mocných tohto sveta" od autora Daniela Diana (SME 12. 1. 1998). Hneď v úvode musím zdôrazniť, že úplne súhlasím s názorom pani Oľgy Homolovej (v článku bolo omylom uvedené meno Havlová). Na to, aby zistila, či cirkev mlčí alebo nie, nemusí byť ani veriaca. Ona celkom iste nemala na mysli biskupa Msgr. Baláža, kardinála Tomka a ešte asi desať kňazov, ktorí verejne poukazujú na zvrátenú morálku vysokých politikov, ktorí svojím konaním dláždia cestu celému národu do pekla! Ako sa môžu so spokojnou tvárou postaviť ostatní kňazi pred svojich veriacich pri nedeľňajšej kázni, hovoriac o poslaní a hodnotách cirkvi, keď vedome ignorujú skutočnosť, aká v tejto spoločnosti je? Rád by som si vypočul, ako hodnotí pán Dian vysokého politika, ktorý do súčasného politického diania, ale i do praktického života vniesol toľko morálnej špiny, koľko do nej nevniesli za 40 rokov ani komunisti. Jeho imidž tvorí klamstvo, pretvárka, intrigy, špinenie a ohováranie oponentov, korupcia, vydieranie, spolčovanie sa s mafiou, prenasledovanie, vyhrážky, únosy, vraždy, vytváranie atmosféry strachu, rozvracanie zákonnosti a chorobná túžba po moci. Hnacím motorom činov tohto človeka je bezhraničná nenávisť voči každému, kto s ním nesúhlasí. Čo si možno myslieť o vysokom cirkevnom predstaviteľovi, ktorý si často sadá za rokovací stôl s takýmto človekom verejne, pred kamerami? S človekom, ktorý posiela vianočné vinše cez noviny, ktoré sú poznačené vnášaním nesvornosti a nenávisti občanov. Toto všetko má nesmierny dosah na morálku celej spoločnosti. V tomto kontexte je podanie ruky cirkevného predstaviteľa predstaviteľom štátu skutočne iba prázdnym gestom, ktoré vnáša obyčajných ľudí do tragického omylu. Aroganciu, drzosť a nadutosť tých, ktorí bezprostredne pomáhajú udržať sa pri moci spomínanému mocnárovi, pociťujeme aj v praktickom, každodennom živote, pretože podobne sa správajú všetci politickí predstavitelia moci na všetkých stupňoch. Myslím si, že poslaním cirkvi nie je len nabádanie veriacich na nábožný život, ale aj povinnosť vyviesť občanov z morálnej slepoty, pomôcť im rozpoznať zlo v každej forme a najmä vtedy, keď je toto zlo obalené do pozlátka charizmatického politika. Obyčajní ľudia nečítajú noviny z rôznych dôvodov a televízia ukazuje to, čo vyhovuje mocipánom. Preto by povinnosťou kňazov vo všetkých farnostiach mala byť činnosť, ktorú možno nazvať morálnou osvetou. Preto ja by som privítal, keby všetci predstavitelia cirkvi začali intenzívnejšie vnímať problémy spoločnosti, viac chápali praktický život a pričinili sa o znovuzrodenie morálky. V opačnom prípade nebude mať cirkev ani sympatie, ani svojich veriacich!
Autor: JÁN TURANOVIČ, Nitra
